Ján Ďurica: Môj čas prišiel teraz

BRATISLAVA (SFZ/PETER ŠURIN) - “S Jánom Ďuricom sme sa už pred začiatkom kvalifikácie MS 2018 dohodli, že to bude jeho posledná, takže tento novembrový dvojzápas bude pre neho rozlúčkový,“ povedal okrem iného reprezentačný tréner Ján Kozák počas nominačnej tlačovej konferencie pred súbojmi na Ukrajine a v Trnave s Nórskom.

Nebolo to úplne nečakané, napokon o mesiac bude mať 36 rokov, čo nie je na futbalistu práve málo. Ale aj tak… Vyše trinásť rokov, presne od 9. júla 2004, obliekal reprezentačný dres, najčastejšie s číslom 4. V tejto chvíli ho mal na sebe presne 90-krát v oficiálnych medzištátnych zápasoch. A hoci ho nikto z národného tímu nevyháňal, nikto na neho nekričal, že má uvoľniť miesto mladším, on sa tak rozhodol.

Jano, prečo?
“Lebo je ten správny čas.“
Tréner Kozák povedal, že ste sa dohovorili ešte pred začiatkom kvalifikácie MS 2018…
“Bolo by pekné rozlúčiť sa na svetovom šampionáte, bol by to môj druhý. Hej, tak som si to predstavoval, že v Rusku ukončím reprezentačnú kariéru. Ale odklonilo sa od nás šťastie a my sme skončili kvalifikáciu v skupine druhí, ale bez postupu. Takže môj čas prišiel teraz.“
Povedal vám to niekto takto jednoznačne?
“Áno, môj vnútorný hlas. Čaká to každého, generačná výmena v mužstve je normálna vec. Parádne rastie Škriniar a predsa len mám svoj vek, čoskoro už 36 rokov. Moje telo odovzdalo futbalu maximum, nebolo by dobré čakať, kým ma začnú z reprezentácie vyháňať… Treba vedieť, kedy odísť.“
Kedy?
“V najlepšom.“

Komu zo spoluhráčov ste to povedali?
“Všetkým. Máme cez mobilnú aplikáciu spoločnú skupinu, tam som to napísal, takže sa to dozvedeli všetci.“
Prehovárali vás niektorí, aby ste si to rozmysleli?
“No, v reakciách boli aj také vety, že keď sa teraz na zraze stretneme, dáme si kávu a pokecáme o tom. Že si to mám ešte rozmyslieť, že by som to mohol ešte potiahnuť… Možno mohol, ale ako som povedal, nastal môj čas. Verte mi však všetci, že z tejto skvelej partie sa mi ťažko odchádza.“
Vyše trinásť rokov v reprezentačnom drese si zasluhuje úctu, súhlasíte?
“Isteže, byť tak dlho členom kádra národného tímu je výnimočné. Vždy som rád reprezentoval, to o mne viete všetci. Tešil som sa na prvý, druhý, piaty, aj štyridsiaty ôsmy zápas, na všetky predtým aj potom. Aj v tých novembrových súbojoch pôjdem naplno, ja to inak neviem.“
Budete odovzdávať mladším nejakú štafetu?
“Čo som mohol, to som im už dal. V tím sú ešte Hamšík, Škrtel, Kucka, Hubočan, takže tí mladší sa majú od koho učiť, ako som sa učil v mojich začiatkoch v reprezentácii ja.“
Stý reprezentačný štart pre vás nie je až taký vzdialený, neláka vás to?
“Isteže je to méta. Ale aj 90 je pekné číslo, či nie? Keď som v národnom mužstve začínal, páčilo sa mi každé ďalšie a ďalšie nové číslo, až som sa dopracoval k tým deväťdesiatim štartom. Dôležité pre moje rozhodnutie však nebolo číslo, ale pochopenie, že je ten čas.“
Aké číslo by ste si želali na váš pamätný dres?
“Na ihrisku je v mužstve jedenásť hráčov, dvanástka patrí fanúšikom. Hrával som najčastejšie so štvorkou, ale mal som na chrbte aj iné cifry. Ako som už povedal, to nie je o čísle, ale o pocite, rozhodnutí, načasovaní. Ja vlastne ani neodchádzam, len uvoľňujem miesto.“