angle-down angle-left angle-right angle-up calendar card city-banch conference exchange facebook football goal instagram lang-gb lang-sk long-arrow-down long-arrow-left long-arrow-right long-arrow-top maintenance menu neck pin rss scroll-arrow scroll-outline search teams thumb-up twitter video whistle youtube close

Sokolícky zápisník (XII) Dovidenia Lublin, sokolíci si krídla nepopálili

24. Jún 2017

Boli sme tu doma od utorka 13. júna, na trinásty deň sa lúčime. Mesto Lublin ostane v histórii slovenského futbalu navždy zapísané, pretože tu sa začala púť našich sokolíkov na majstrovstvách Európy, tu vyhrali dva zápasy, tu si získali srdcia fanúšikov, nielen slovenských. Lebo hrali tak, aby sa ľudia pri pohľade na ich futbal bavili, tešili, zabudli na svoje starosti, aby boli hrdí na znak, ktorí majú hráči na hrudi, aby pocítili súdržnosť medzi ihriskom a tribúnami.
Na trinásty deň nastalo lúčenie, to sme vedeli. To bolo jasné, nech sa semifinálová účastnícka tajnička vyriešila akokoľvek, jasné bolo, že lublinský hotel Ilan sa v nedeľu so slovenskou výpravou rozlúči. Akurát sa dlho do sobotňajšej noci riešilo v nespočetných debatách, ktorým smerom sa sokolíci vydajú. Domov? Do Krakova? Za dovolenkou? Za ďalším zápasom? Do Španielska (niektorí) k moru? Proti Španielsku vo futbalovej bitve?
Zamotaný postupový kľúč, ktorý hľadal najlepšieho druhého, ovplyvnil samozrejme nálady, aj čas na balenie a program na nedeľu. Naplánované bolo všetko: v prípade postupu tréning ešte v Lubline, mediálne aktivity a odchod do semifinálového centra. Isteže, musela byť logisticky vyriešená aj alterantíva, že sa výprava pohne smer Slovensko, lietadlom (žiaľ, naplnila sa práve tá)...
Popravde, chalani si mesta veľmi neužili, nemali kedy. Nahustený program, každý tretí deň zápas, im nedal možnosť. Prechádzky boli organizované, raz do botanickej záhrady, raz do miestneho parku, na viac prosto nevydalo. Tréningy, zápasy, presun do Kielcov, návrat, v hlave najmä futbal, futbal a zas futbal, lebo šampionát je (možno) raz za život, hoci osem našich sokolíkov z poľského turnaja (plus Kubo Hromada, ktorý by tu bol, ak by s ním nevybabral osud) si túto turnajovú parádu môže zopakovať aj o dva roky, vek na to majú.
Plánovali sme dlhú oslavnú noc zo soboty na nedeľu. V jednej chvíli, keď Česi vyrovnali na 2:2 a za stavu Nemecko – Taliansko 0:1 nastala situácia, že ktorýkoľvek gól od troch mužstiev posúva Slovensko ďalej. Ak by skórovali Česi, Nemci, či Taliani, boli by sme tam. Osud chcel, že od onej minúty dali góly už len Dáni a krakovský súboj sa veľmi podobal na nechutné šachy. Nechutné v našom vnímaní, pretože ako Nemci, tak Taliani vedeli, že za týchto okolností idú ďalej „national mannschaft“ a squadra azzurra. Počty sa otočili proti nám...
Ale Lublin za to nemôže. Lublin a jeho obyvatelia nás prijali za svojich. Ako povedal člen mestskej rady a bývalý rozhodca FIFA Pawel Gil, „nebuďte našimi hosťami, buďte tu doma.”
Lublin ďakujeme, boli sme tu doma. V Arene Lublin sme dosiahli skvelé víťazstvá, na tomto štadióne – ale nezabudnime ani na famóznu fanúšikovskú kulisu v Kolporter Arene v Kielcoch - si slovenskí priaznivci zakričali nahlas pravdu, že „my sme tu doma!“
Takže dovidenia, Lublin. Navždy budeš zapísaný v slovenskej futbalovej histórii. Sokolíci leteli k nebies, krídla si nepopálili...

PETER ŠURIN