„Čo je s vami?“ Ladislav Pecko: Trénujem v Petržalke, snívam, že raz sa dočkám vnuka, z ktorého urobím futbalistu“

Posledná aktualizácia 27.8.2020 11:47

BRATISLAVA (SFZ) – V 17-tich rokoch prišiel z Kysúc do bratislavského Slovana, kde sa stal rekordérom a legendou. V belasom drese pôsobil neuveriteľných 19 sezón, odohral takmer 500 zápasov, nazbieral rekordných 5 titulov a šiesty pridal v pozícii trénera. O jeho rýchlosti a o tom, ako jazdil hore-dole po čiare pod starou tribúnou počas celých zápasov kolujú na Tehelnom poli doteraz legendy. Futbalista, na ktorého sa nezabúda, jediný hráč, ktorý sa do československej reprezentácii dostal ako útočník, do slovenskej ako obranca. O tom, ako si v Brazílii zahral proti Bebetovi a spol., ako v tuneli pred zápasom po očku sledoval Marca Van Bastena, ako najradšej relaxuje a svoj životný príbeh nám v seriáli „Čo je s vami?“ z dielne Futbalnet TV, vyrozprával Ladislav Pecko.

Nomináciu do našej relácie ste dostali od bývalého spoluhráča Dušana Tittela. Z jeho úst zaznela dokonca veta „Laco je môj brat.“

"Spoznali sme sa, keď som mal 16 rokov. Začali sme spolu hrávať v Dolnom Kubíne druhú dorasteneckú ligu a počas mojich štúdií na Orave ma Tittelovci prichýlili. Počas týždňa som býval na internáte, ale počas víkendov sa o mňa starali. Poznáme sa dlho a spája nás niečo viac ako len futbal.“

REPREZENTÁCIA

„Dostať sa v tých časoch do federálnej reprezentácie bol veľký úspech. Spoločná liga mala kvalitu, účinkovalo v nej veľa kvalitných futbalistov. Prvýkrát som sa objavil v mládežníckych reprezentačných tímoch až vo výbere do 21 rokov, dovtedy ma v podstate nikto nepoznal. V 21-ke som odohral dobrú kvalifikáciu a to bol dôležitý schodík na ceste do seniorskej repre. Nemenej dôležité bolo, že Slovan postúpil do ligy, mali sme dobré mužstvo a začali sme dosahovať výsledky v lige. To bol základ, aby ste vôbec mohli pomýšľať na reprezentačný dres.“

Debutovali ste v októbri 1990 v kvalifikačnom zápase o postup na ME 1992 Francúzsko – ČSFR (2:1). Ako si spomínate na prvý reprezentačný zápas?

„Hrali sme pred vypredaným hľadiskom v Paríži, v Parku princov, na takýto zápas človek nezabudne. Prehrali sme, no neboli sme bez šance na dobrý výsledok. Aj Dušan (pozn. Tittel) sa ocitol v jednej sľubnej pozícii po štandardnej situácii, škoda premárnených šancí. S Dušanom bola reprezentácia náš ďalší spoločný krok. Spolu sme hrali 2. dorasteneckú ligu, spolu sme sa ocitli neskôr v Slovane a spolu sme robili prvé kroky aj v reprezentácii. Na zápase v Paríži som stretol Platiniho, môj vzor z detských čias. Prišlo mi to neuveriteľné. Na to sa nezabúda. Dostať sa medzi takú partiu hráčov, akými boli v tom čase futbalisti pražskej Sparty, môcť s nimi hrávať v repre - bola to pre mňa veľká česť.“

Proti Francúzom ste nastúpili aj v Bratislave, žiaľ, Francúzi nás aj v domácom stretnutí opäť zdolali 2:1.

„Zápas sme mali fantasticky rozohraný, po polčase sme viedli 1:0. Francúzi však mali Papina, ktorý dal z ničoho dva góly a otočil zápas. Ja som mal veľkú šancu skórovať za stavu 1:1, nepadlo to tam… Francúzi mali lepšieho strelca, ako som bol ja, aj preto sa tešili z víťazstva oni.“

V drese Československa ste nazbierali 11 štartov, skórovali ste v prípravnom zápase v Olomouci proti Poľsku.

„Počas celého zrazu som bol nemastný-neslaný, tréner Máčala sa ma pýtal, čo sa so mnou deje? Prišiel však zápas a všetko bolo inak. Mimoriadne sa mi darilo. Nahral som na dva góly, jeden som pridal. Tréner sa po zápase smial a hovoril mi - „to buď počas všetkých zrazov počas týždňa takýto nevýrazný,“. Je to paradox futbalu. Hráč sa necíti dobre, príde však zápas, vydarí sa mu prihrávka, prvé dve akcie a zrazu je všetko inak.“

Málokto vie, že ste v decembri 1991 nastúpili za Československo proti Brazílii. V drese súpera sa predstavili neskorší majstri sveta Mauro Silva, Raí, César Sampaio a Bebeto.

„Škoda, že tieto zápasy sme zvykli hrávať po sezóne, v decembri. V Brazílii bolo veľké teplo, neboli sme na to pripravení, bola to skvelá skúsenosť, ale pre nás to boli veľmi náročné zápasy. Veď sa hralo v 35-stupňovej horúčave. Bola to fantastická futbalová škola, proti veľkým hráčom. Bebeto bol neskôr jedným z najlepších hráčov na MS 1994.“

Ako vás vlastne prijali ostrieľaní reprezentanti, keď ste prišli ako 22-ročný do reprezentácie?

„Museli ste na ihrisku dokázať, že medzi nich patríte, že neprišiel len nejaký Slovák, aby sa naplnili stanovené kvóty. Bol som súčasťou kádra už na troch zrazoch pred majstrovstvami sveta 1990, takže už ma trochu poznali. Pravdou je, že na prvých zrazoch som bol tichučko a bol som rád, že sa tam vôbec môžem motať na tréningoch.“

V slovenskej reprezentácii ste nazbierali 6 zápasov, debutovali ste v októbri 1995 v Trabzone v zápase proti Azerbajdžanu (1:0).

„Do slovenskej repre som sa dostal neskôr, ovplyvnili to zranenia. Vypustil som prakticky celú jednu sezónu. V časoch, keď sa tvorila nová reprezentácia, ja som bol v procese, kedy som sa prerábal z útočníka na obrancu. Do slovenskej repre som tak vstupoval už ako pravý obranca. Každý reprezentačný zápas si cením, škoda, že sme nevybojovali postup, ale v tých časoch to bolo oveľa náročnejšie ako teraz. Niektoré zápasy sme si sami premárnili tým, že sme neboli schopní odovzdať na ihrisku viac ako súper. Ak máte v skupine Francúzsko, alebo Španielsko, musíte urobiť nejaký zaujímavý výsledok, aby ste sa cez nich dostali na šampionát. Súčasnej generácii sa pri postupe na Euro 2016 Španielsko zdolať podarilo, bohužiaľ, my sme víťazstvo v nejakom dôležitom zápase, s veľkým súperom, nezaznamenali.“

Portrét Ladislava Pecka v bulletine z čias, keď bol reprezentačným útočníkom ČSFR.

KLUBY

V roku 1985 ste ako 17-ročný zavítali do bratislavského Slovana, no na samom začiatku ste pôsobili tri sezóny v II. lige.

„Dušan (pozn, Tittel) sa dostal do Slovana rok predtým, mal som motiváciu nasledovať jeho kroky a dostať sa na Tehelné pole tiež. Často sme volali a celý rok som robil všetko pre to, aby som ho napodobnil. To sa mi podarilo, po príchode som odohral dobrú sezónu v doraste, no Slovan putoval do II. ligy. Poviete si druhá liga, ale stále to bol Slovan. Začalo sa rodiť niečo nové. Tréner Švec si ma ako 18-ročného vybral spolu s Pištom Maixnerom do kádra, na konci sezóny, keď bolo jasné, že do ligy postupovala Nitra, sme dostaloi príležitosť v zápasoch. Okúsili sme mužský futbal a pred nami boli dva tvrdé roky. Čelili sme trénerovi Zacharovi a tiež tlakom v súvislosti s postupom. Bolo tam veľa starších hráčov, veľa som hrával za béčko, ale nesťažoval som sa. Pre nás, pre Mira Chvílu, Jožka Jurigu, Ondra Krištofíka, Miloša Gloneka či Šaňa Vencela, to bola šanca vyhrať sa v II. lige a aj vďaka tomu bol náš prechod do federálnej ligy ľahší.“

Aj vy ste zažili bývanie v izbe priamo na štadióne na Tehelnom poli. Aký to bol život?

„Byty dostávali len starší ženatí hráči, my mladí sme bývali štyria v dvoch izbách na štadióne. Nesťažovali sme sa nikomu, boli sme radi, že sme v Slovane. Dnes by to bolo nepredstaviteľné, rodičia by niečo také asi ani nedovolili. My sme nemysleli na nič iné len na futbal. Ako prišlo, tak bolo.“

V drese bratislavského Slovana ste odohrali neuveriteľných 19 sezón. Určite ste mali počas tohto obdobia zaujímavé ponuky na prestup.

„Keď sa dalo niekam prestúpiť, nepustili nás. Povedali nám, že máme dobré mužstvo a povedzme si narovinu, vtedy bolo oveľa ťažšie dostať sa do zahraničia. Nemohli ste ako dnes prestúpiť do Ruska, Turecka, Holandska, Belgicka či do Nórska. Tie kluby neboli na takej úrovni, na akej sme boli my v Slovane. Do Anglicka ste mohli ísť len ako reprezentant s dostatočným počtom štartov. Iba tak vám tamojšia futbalová asociácia umožnila hrať. Viete, človek potrebuje mať aj šťastie, aby si všetko sadlo v správnom čase. Žiaľ, toto sa mi nepodarilo.“

Prestup do španielskeho klubu UD Logrones však bol na spadnutie. Dokonca ste v Španielsku boli vy sám. Fanúšikovia vyvesili transparent s nápisom Lacko Pecko, neopúšťaj nás. Prečo sa prestup nepodaril?

„Bolo to narýchlo a nedotiahnuté zo strany Slovana. Pravedpodobne z finančnej stránky. Ako som povedal, to je osud. Možno, keby sa to podarilo, hrával by som desať rokov v Španielsku a všetko by bolo inak. Nakoniec som zostal v Slovane, po pol roku som sa ťažko zranil, rok som nehrával a už sa vám celý život zmení. Dnes už môžeme na to len spomínať.“

Ako to vnímate dnes?

„Samozrejme, keď vidím, ako dnes chlapci hladko prestupujú do takýchto líg, zamrzí ma to. Aj ja som si chcel zahrať v špičkovej súťaži, okúsiť duely s najlepšími európskymi hráčmi. Prídu chvíle, keď mi je to ľúto, ale viac-menej už je to za mnou a žijem životom, aký mám teraz.“

V roku 1992 ste vybojovali pre Slovan federálny titul.

„Ako som povedal, už v II. lige sa začalo formovať nové mužstvo, vytvorila sa výborná partia mladých hráčov. Po tom, čo sme pretrpeli dve sezóny v druhej lige, dostalo asi štrnásť hráčov šancu vo federálnej lige, rozumeli sme si a hrali sme, dá sa povedať, naslepo. Ďalšia dôležitá skutočnosť – narodil sa hráč kvalít Petra Dubovského. Výnimočný futbalista, ktorý nám rozhodoval zápasy, kde sme to potrebovali. Celé to sadlo, začali chodiť na nás ľudia, a to je to najpozitívnejšie. Pritiahli sme ľudí na štadión. Všetko sa spojilo a hnalo nás dopredu za víťazstvami a za titulom.“

Vašu kariéru zdobia slávne duely proti AC Miláno a proti Realu Madrid v európskych pohárových súťažiach.

„Boli to pre nás ťažkí súperi, nepodarilo sa nám uhrať výsledky, na ktoré by sa dnes spomínalo. Po postupe cez budapeštiansky Ferencvároš sme mohli naraziť na mužstvá, cez ktoré by sa pri troche šťastia postúpiť dalo. My sme však narazili na AC Miláno, na tím, ktorý v talianskej lige tri roky neokúsil prehru a dvakrát po sebe vyhral Pohár európskych majstrov. Ja som lepšieho futbalistu ako Marco van Basten, s ktorým som si zahral v zápase, nikdy nevidel.“

Roztriasli sa chlapcovi z Kysúc nohy, keď nastupoval práve proti Van Bastenovi?

„Výhodou našej generácie bolo, že sme išli do takýchto veľkých zápasov proti velikánom s tým, že ideme s nimi uhrať dobrý výsledok. Už ako 22-roční sme hrali federálne zápasy, boli sme v reprezentačných výberoch, tak sme boli na to zvyknutí. Ale aby som odpovedal, áno, keď stál v tuneli vedľa nás Marco van Basten, pozrel som sa naňho a povedal som si – tak to azda nie je ani možné. My sme chceli proti nim hrať futbal, ale niekedy sa to nedalo. Keď sa do toho obuli, mali sme jazyk vyplazený a boli sme radi, že sa skončil zápas.“

Nazbierali ste 431 ligových zápasov a rekordných 5 titulov v Slovane. Ste rekordér, nikto ich nemá v belasom drese na konte viac.

„A do bilancie sa nepočíta ďalších 50 zápasov, ktoré som odohral vo vtedajšej 1. Slovenskej národnej lige. S nimi by to bolo okolo 490 zápasov za Slovan. Ale kašlať na rekordy. Samozrejme, som hrdý, že som hrával za najlepší klub na Slovensku, získal som s ním federálny titul. Na to človek musí byť hrdý. Navyše, prekliesnil som si k týmto métam cestu až z Kysúc, odkiaľ sa ľudia k takýmto úspechom nedostávali.“

Na začiatku kariéry ste hrávali na poste útočníka alebo krídelníka, na konci bol z vás krajný obranca. Ako ste vnímali túto zmenu?

„Človek sa musí prispôsobiť. Možno, keby som niekam prestúpil von, zostanem útočníkom. Mňa postretli zranenia, v mužstve bola konkurencia a keď sa ukázalo, že Pišta Maixner a Pišta Rusnák sú lepší v útoku a tréner povedal, že pôjdem na obrancu, nepovedal som ani pol slova. Nešpekuloval som, chcel som byť na ihrisku a bolo mi jedno na akom poste. Chcel som aj na novom poste hrať najlepšie, ako viem a som rád, že sa mi to podarilo. Do reprezentácie som sa dostal aj ako útočník, aj ako obranca. Mne je teraz niekedy divné, keď poviete hráčovi, aby hral na inom poste a on vám povie, že na ňom nevie hrať, lebo to nie je môj post. Vtedy si poviem - no nevieš chlapče hrať futbal, je to smutné.“

Vy ste pridali titul na Tehelnom poli aj ako tréner v sezóne 2008/09. Ako si spomínate na tento úspech?

„Bolo oveľa ťažšie získať ho ako tréner, cením si ho. Titul sme získali po desiatich rokoch, hrali sme pekný futbal a opäť vrátili sme divákov na tribúny na Tehelnom poli. Chodili na nás sedemtisícové návštevy, čo v tých časoch nebývalo zvykom. Titul si veľmi vážim a som vďačný za túto skúsenosť.“

Pred tromi rokmi ste viedli reprezentáciu SR do 17 rokov na domácom európskom šampionáte a kvalifikovali ste sa na MS do Spojených arabských emirátov. Vtedy ste sa vyjadrili, že vám opäť zachutil futbal.

„Dva roky sme tvrdo pracovali a keď sa vynaložené úsilie zúročí a vy vidíte spätnú väzbu, tak pocítite energiu a poviete si, malo to zmysel. Pred domácim šampionátom sme nehrali kvalifikáciu a každý mládežnícky tréner vám povie, že o to ťažšie je potom hrať ostré turnajové zápasy. My sme domáce Euro zvládli dobre a opäť dám do pozornosti divácku návštevu. Na dvoch zápasoch v Žiline sme mali plný štadión.“

Kvalifikovali ste sa na MS do SAE, tam ste v osemfinále nestačili na Uruguaj. Mohli dosiahnuť vaši zverenci viac?

„Boli to mladí chlapci, výkonnosť im kolísala. Bola to tak trochu smola, že práve s Uruguajom sme hrali posledný prípravný zápas pred začiatkom šampionátu. Vtedy sme ich zdolali, ale v osemfinále sa na nás dobre pripravili a prehru nám oplatili. Rozhodli dve hrubé chyby, už sme zápas nedokázali otočiť. Napriek tomu, chalani odovzdali svoje maximum. Teší ma, že s výnimkou jedného hráča, všetci tí, ktorí boli členmi kádra na ME na Slovensku a na MS v SAE, dnes hrávajú ligu. Keď sa pozriete na reprezentačné kádre tímov do 17 rokov u ostatných rokov, hráči sa pri prechode do seniorského futbalu vytratia. Možno jeden-dvaja sa uplatnia v najvyššej domácej súťaži.“


ZAUJÍMAVOSTI

Je pravda, že ste sa v mladosti venovali atletike, hádzanej, basketbalu a hokeju?

„Hokeju nie. Nikdy som nemal rád korčule, vždy ma v tom boleli nohy. Aj keď boli na Kysuciach výdatné zimy, mňa to nebavilo.“

Vynikali ste v rýchlostných disciplínach už ako dieťa?

„Áno, to je pravda. A okrem bežeckých disciplín to bol aj skok do diaľky. Ale hovoríme viac-menej o okresných súťažiach. Bavilo ma to aj preto, že na atletiku chodili aj dievčatá. Na futbal nie. Preto som tam chodieval (úsmev).“

Prečo dnes nevidíme na ihrisku takých rýchlikov, akým bol Laco Pecko?

„Ja neviem, treba sa ich opýtať. Všetci hovoria, že je iná doba a futbal sa zmenil. Áno, zmenil, ale smerom k tomu, čo sme už vtedy robili s Kinďom (pozn. Kinder). Praví a ľaví obrancovia patria k najdôležitejším postom v mužstvách. Bohužiaľ, aj v mládežníckych kategóriách je málo adeptov na tento post. Nie je náhoda, že takéto typy obrancov chýbajú aj v reprezentácii. Možno by stálo za to skúsiť začať prerábať rýchlych krídelníkov na krajných obrancov?… Vážne neviem, ťažko povedať.“

Ktoré obdobie kariéry považujete za najkrajšie?

„Rád spomínam na časy, keď som sa ocitol v doraste Slovana. Už len to, že ma v Slovane prijali a mohol som prísť do takéhoto slávneho klubu, znamená pre mňa veľa. Rád spomínam na federálny titul, pekný bol aj môj posledný titul v úlohe hráča, pekné dva roky som zažil aj v pozícii trénera v Slovane. Spomenúť musím aj obdobie, kedď som viedol mládežnícku repre. Pekné spomienky sa vždy spájajú prirodzene s úspechmi a s radosťou. Čo je najdôležitejšie, futbal mi dal priateľov a dodnes sa môžem stretávať s perfektnými chlapmi, s ktorými som na ihrisku prežil veľa krásneho.“

Proti ktorému ligovému súperovi sa vám darilo najviac a proti ktorému najmenej?

„Rád som mal zápasy proti Interu, pretože sme ich vyhrávali. Super to bolo aj v Prahe na Slavii, darilo sa nám proti nej a platilo to aj v časoch, keď postavila v ére Korbela veľké mužstvo. Boli to vždy veľmi dobré zápasy. Nemali sme radi silnú Spartu, ale keď sme boli na vrchole a vyhrali sme na Letnej, trochu sme ich prekvapili. Aj vďaka takýmto výsledkom nás začali rešpektovať aj v Česku. Rešpekt vám ľudia preukážu len vtedy, keď ukážete, že niečo viete. A to je tiež veľmi príjemný pocit.“

Ktorý obranca to na vás vedel a bol najnepríjemnejší?

„Tým, že som bol rýchly, ma obrancovia často faulovali. Karol Praženica, dnes môj veľmi dobrý kamarát, v duchu vtedajšej hry Slavie, hral mimoriadne tvrdo. Každý zákrok ma bolel. Na Bohemke vás obrancovia kopali hlava-nehlava. Tak sa vtedy hrávalo, červené karty sa udeľovali len sporadicky po výnimočných zákrokoch. Nie tak, ako to poznáme dnes. Dušan Liba, bývalý hráč Nitry a Dunajskej Stredy, bol mimoriadne tvrdý. Tohto obrancu som sa bál. Rešpekt z tvrdej hry súpera som mal so spoluhráčmi, ako som povedal, na Bohemke. Som rád, že sme im vždy dokázali párkrát utiecť a vyhrávať zápasy.“

Ako si spomínate na fanúšikov?

„My sme hrali ešte v období, keď fanúšikovia na futbal chodili. Nakoniec, pre nich sme futbal hrali, pre nich sme to robili. Po postupe do federálnej ligy sme zažívali 15-tisícové návštevy, dve sezóny, keď sme končili na druhom a prvom mieste, bolo pravidelne vypredané. Keď hráte pred 40-tisícovou návštevou, je to niečo úplne iné. Aj preto vás ľudia spoznávali v meste, mnohí sa prihovorili, niektorých poznám doteraz. Je mi ľúto, keď vidím, ako ľudia zanevreli na futbal a dnes na štadióny už nechodia. Človek potom nemá tú radosť z futbalu.“

Čo chýba dnešným mladým hráčom v porovnaní s vašou úspešnou generáciou?

„Nedokážu sa prehrýzť cez bolesť. Nás hnala dopredu veľká konkurencia. To je to najdôležitejšie pre trénera. Závidím vtedajším trénerom, že mali kopec skvelých hráčov a oni sami medzi sebou si robili konkurenciu. Tréner to len usmerňoval.“

V Slovane ste zažili trénera Zachara. Boli to pod ním také galeje, ako sa hovorí?

„Úprimne, boli. Myslím si, že dnes sa už takto nedá trénovať a ani by to dnes hráči nezvládli. Niekedy to bolo až za hranicou. Počas prípravného obdobia som len trénoval, spal a občas som sa najedol. To bolo všetko.“


Ladislav Pecko ako tréner priviedol reprezentáciu SR do 17 rokov do semifinále ME a osemfinále MS.

ČO JE S VAMI?

„Momentálne trénujem v Petržalke, dal som sa na boj. Viacmenej nečakane po päťročnom pôsobení v Ružomberku. Stále som teda pri futbale a cítim, že je to ťažšie a ťažšie. Stále hovoríme, že treba dať šancu mladým. Tí, ktorí to hovoria, by si však mali uvedomiť, že tréner a ďalší ľudia potrebujú aj nejakú spätnú väzbu od tých mladých hráčov. Bohužiaľ, na Slovensku to ide do úzadia.“

Hovoríte, že je to čoraz ťažšie. Máte na mysli skutočnosť, že futbal hrá dnes menej detí?

„Na dedinách sa vytráca futbal, v dorasteneckých súťažiach už nemá kto nastupovať, mládež sa koncentruje do akadémií... Je to tak trochu začarovaný kruh. Málo chlapcov hráva futbal, v kluboch je menšia konkurencia. V prípravke je ich ešte dosť, ale v dorasteneckom veku im už chýba kvalita, chuť pobiť sa o futbalovú budúcnosť a nevidia vo futbale perspektívu. Viete, my keď sme mali 16 rokov, nepremýšľali sme o tom, že by sme sa živili futbalom. Futbal sme vnímali ako niečo, čo budeme robiť popri práci. Dnes sa hrá futbal na plný úväzok ako práca a klesá šanca, že sa tým uživíte. Mladý chlapec si rozmyslí, či to za tú drinu vlastne stojí.“

Vy ste mali jasno o svojej futbalovej budúcnosti?

„Vtedy sa nešpekulovalo, že na Kysuciach budete ligový futbalista a budete si tým zarábať. Na to nikto nepomyslel, jednoducho ste futbal hrali. Ja som si myslel, že budem zamestnaný niekde v Krásne nad Kysucou a to bude klub, v ktorom budem hrávať. Dnes snívajú mladí hráči odmalička, že budú hrať v zahraničí. Potom príde vek 13-14 rokov a zisťujú, aká je to drina a že to nie je tak ľahké.“

Čo robíte, ak nemyslíte na futbal? Ako najradšej relaxujete?

„Stretnutiami s priateľmi. Veľmi rád si zájdem na Kysuce alebo na Záhorie zbierať hríby, som v lese a nemyslím na nič iné. To je pre mňa najlepší relax. A niekedy som rád len tak sám. Stačí sa mi poprechádzať po meste, vypustiť myšlienky niekam preč. Niekedy si musíte odbúrať myšlienky od futbalu, pretože to už jednoducho nedokážete vydržať.“

Aké sú vaše trénerské sny a priania?

„Veď to je to. Jedna vec sú ciele a druhá realita (povzdych). Niekedy má človek väčšie ciele a nároky, ako sa možno reálne dá očakávať. Na druhej strane, nemôžem prísť do práce s tým, že niečo len odpracujem a tam sa to končí. Bol by som rád, keby to ľudí okolo mňa bavilo a aby náš futbal bavil divákov. Aby sa na nás chodili pozerať. A je to jedno, či hráme 3. ligu, alebo 2. ligu. Najväčším snom je trénovať ešte niekedy niekde, kde sa nám podarí naplniť štadión. A samozrejme, už som dosť starý, tak si prajem, aby moje deti mali rodinku a ja by som mal vnuka, z ktorého by som urobil futbalistu. To by ma naozaj bavilo.“

Zahráte si ešte niekedy futbal?

„Počas každého leta, ak neberiem do úvahy toto leto s pandémiou, odohrám približne dve desiatky exhibičných zápasov za Mufuzu, Internacionálov a za Starých pánov. Môžem však hrať iba na tráve, na umelke to už moje nohy nezvládajú.“

V roku 1992 získal Ladislav Pecko prvý, federálny titul.

MOJA NOMINÁCIA

„Premýšľal som o tom, že by sme posunuli štafetu mimo Slovana, ale na druhej strane, nemôžem obísť takého hráča, akým bol Tomáš Stúpala. Je mi ľúto, že na Slovane sa zabúda na takýchto hráčov, budem rád, ak si ho verejnosť takýmto spôsobom pripomenie. Bol to veľký hráč, v Slovane vyrastal odmalička, zažil časy, keď som ja sám ešte v Slovane nepôsobil. Bolo by pekné, keby si zaspomínal a porozprával o Slovane a jeho sláve práve on.“

VIZITKA – LADISLAV PECKO

Dátum narodenia: 27.6.1968
Miesto narodenia: Krásno nad Kysucou
Post: útočník, stredopoliar, obranca
Reprezentácia ČSFR: 11 zápasov (1990 – 1992)
Reprezentačný debut: 13.10.1990 v Paríži v kval. zápase ME 1992 Francúzsko – ČSFR 2:1
Reprezentácia SR: 6 zápasov (1995 - 2001)
Reprezentačný debut:    16.08.1995 v Trabzone v kvalifikačnom zápase Azerbajdžan – Slovensko 0:1

ÚSPECHY:

HRÁČSKA KARIÉRA:
5 x majster ligy: 1992, 1994, 1995, 1996, 1999 (Slovan Bratislava)
4 x víťaz Slov. Pohára: 1989, 1994, 1997, 1999 (Slovan Bratislava)

TRÉNERSKÁ KARIÉRA:
1 x majster ligy: 2009 (Slovan Bratislava)
1 x víťaz Slov. Pohára: 2009 (Slovan Bratislava)

KLUBY:
Slovan Bratislava 1988 - 2005 (Slovan Bratislava)
Petr Drnovice (hosťovanie) 1994

V súčasnosti je trénerom druholigového FC Petržalka.

Peter Zeman
Značky
Autor
Peter Zeman
Osoba
Ladislav Pecko
Projekt
Čo je s vami?
Projekt
Futbalnet TV
Mohlo by vás zaujímať

SR A – Tréner Tarkovič predstavil staronový realizačný tím

27.10.2020 13:47

SR A – Nový asistent trénera Samuel Slovák: Je to pre mňa česť, verím našim hráčom

26.10.2020 09:07

SR A – Derby s Českom v plzeňskej Doosan Arene

21.10.2020 17:59

SR A – Nový asistent trénera Marek Mintál: Je to pocta, vďaka, šanca

21.10.2020 09:10

SR A – Tréner Štefan Tarkovič: Zásadné atribúty reprezentácie sú poctivosť, tímovosť, vzájomný rešpekt, bez toho to nejde!

20.10.2020 14:21

SR A – Prezident Ján Kováčik predstavil nového trénera a asistentov reprezentácie

20.10.2020 15:04

SR A – Hráči po dueli s Izraelom: Stratili sme zápas, toto sa nesmie stávať

15.10.2020 09:27

SR A - Po zarážajúcej prehre smerujeme do céčka Ligy národov, Brunegraf videl, že nám zápas uteká medzi prstami

15.10.2020 12:33

SR A - Vzájomné zápasy Slovenska s Izraelom

14.10.2020 12:51

SR A - Marek Rodák: Trpezlivý tvrdohlavý brankár aj dáva góly

14.10.2020 11:32

SR A – Tréner Oto Brunegraf: Všetci prítomní hráči sú k dispozícii, vyberieme najlepšiu zostavu

13.10.2020 17:34

SR A – Asistentom Brunegrafa v zápase s Izraelom bude Kentoš

13.10.2020 15:11

COPYRIGHT © 2018 SFZ - SLOVENSKÝ FUTBALOVÝ ZVÄZ. VŠETKY PRÁVA VYHRADENÉ.