„Čo je s vami?“ Miroslav Sovič: Vybojoval som pre Košice titul ako hráč, túžim ho raz získať aj ako tréner

BRATISLAVA (SFZ) – Vyrastal v košickej Lokomotíve, kde si stihol v samých začiatkochzahrať na ihrisku spolu s Jánom Kozákom. Prvé veľké futbalové kroky robil v Nitre v ére Ľuba Moravčíka, cez Jablonec a Banskú Bystricu sa vrátil do Košíc, kde patril k pilierom stredu poľa majstrovskej košickej partie. Tej, ktorá to dotiahla až do skupinovej fázy Ligy majstrov. Z titulu sa tešil aj v pražskej Sparte, neskôr si ešte raz zopakoval pôsobenie v banskobystrickej Dukle a prišiel ešte jeden, posledný, návrat do Košíc. Po ukončení kariéry sa venuje trénerstvu, aktuálne vedie mládežníkov FC Košice v kategórii U17. Seriál „Čo je s vami?“ z dielne Futbalnet TV predstavuje 12-násobného bývalého slovenského reprezentanta Miroslava Soviča.

Do seriálu vás nominoval bývalý spoluhráč Robo Semeník. Potešilo?

"Príjemne ma prekvapil. Som rád, že som ho mohol vo vašej relácii vidieť, vidím, že sa mu darí. S radosťou jeho výzvu prijímam. Mám naňho pekné spomienky. Bol to skvelý útočník, z troch šancí strelil štyri góly. Kvôli takému hráčovi sa oplatilo nám stredopoliarom behať. Vedeli sme, že máme na hrote hráča, na ktorého sa môžeme spoľahnúť.“

Boli ste jeho dvorným nahrávačom, aj vďaka vašim prihrávkam vstúpil do Klubu ligových kanonierov. Pozval vás niekedy na pivko alebo na večeru?

"Bolo to vzájomné. Ak sme mali čas a voľno, dopriali sme si aj posedenie, porozprávali sme sa o futbale a o tom, ako ide život. Aj toto bolo veľké plus majstrovskej košickej partie. Rozumeli sme si na ihrisku aj mimo neho.“

V reprezentácii ste nazbierali tucet štartov, debutovali ste v marci 1997 v Sofii proti Bulharsku. Vyhrali sme 1:0.

"Bolo to dávno, ale niečo si predsa len vybavujem. Mám pocit, že gól dal Jožo Majoroš, Bulharsko malo veľmi dobré mužstvo. Dosiahli sme cenné víťazstvo.“

Reprezentačný gól ste zaznamenali do siete Lichtenštajnska vo Vaduze pri výhre 4:0.

"O tomto góle som sníval odmalička, na tento gól som dlho čakal. Chcel som si raz zahrať ligu, najvyššou métou bola reprezentácia a reprezentačný gól. Nie je jednoduché sa k nemu dopracovať, mne sa to podarilo po spätnej prihrávke Ľuba Moravčíka umiestnenou strelu k žrdi. Na gól nezabudnem aj kvôli Moravčíkovi, s ktorým som sa stretol v Nitre. Bol to futbalista, ktorý hral na mojej vlnovej dĺžke, s Ľubom sa dalo hrať aj naslepo.“

Posledný reprezentačný duel v ktorom ste nastúpili, bol derniérou trénera Jankecha. Prehra 0:3 s Portugalskom sa zdala futbalovej verejnosti privysoká. Pritom ste hrali proti velikánom ako Figo, Rui Costa, Sá Pinto a spol.

"Pre nás to bolo sklamanie. Prehrať 0:3 s touto generáciou Portugalska nie je hanba, ale bolo nepríjemné utŕžiť takúto prehru v domácom prostredí. Divákov sme sklamali. Mali sme tím zložený z víťazných typov, o to viac táto prehra bolela. Všetci vieme, čo dosiahol vo futbale Figo, hráči Portugalska o sebe vedeli, hrali na dotyk, na dva. Ukázali nám vysokú školu futbalu.“

Na samom začiatku ste pôsobili v košickej Lokomotíve, no už ako 19-ročný ste sa sťahovali do Nitry.

"V dorasteneckej lige som zaujal trénera Milana Lešického, ktorý bol v tom čase lodivodom FC Nitra. Vyhliadol si ma a onedlho prišla ponuka, ktorú som prijal. Zostali mi príjemné spomienky, okúsil som československú federálnu ligu. Tímy boli nabité kvalitnými kádrami, hráči v tom čase neodchádzali húfne do zahraničia. Prestupoval som ako mladý hráč do Nitry, do mužstva, ktoré obsadilo v lige 3. miesto a chystalo sa na štart v pohári UEFA. Zahral som si proti 1. FC Kolín nad Rýnom na čele s reprezentantmi Thomasom Hässlerom a Olafom Thonom.“

Nezmazateľnú stopu ste zanechali v Banskej Bystrici. Na Štiavničkách ste pôsobili najskôr v rokoch 1995-1996, neskôr tiež od roku 2003 do roku 2005.

"Počas prvej štácie som si odkrútil polročnú vojenčinu, už vtedy sa začala tvoriť výborná partia futbalistov, z ktorých mnohí neskôr prestúpili do 1. FC Košice. Na neskorší návrat do Banskej Bystrice mám krásne spomienky, stretol som tam viacerých hráčov s ktorými sme to predtým spolu ťahali v Košiciach. Mrzí nás len, že sme prišli o titul, o ktorý sme tuho bojovali so Žilinou, iba o skóre. Druhá priečka je doteraz top umiestnením Dukly v najvyššej ligovej súťaži. Ale skončiť druhý, o skóre, to stále mrzí. Titul by bol krajší“

K tomuto obdobiu sa viažu aj slávne duely v pohári UEFA s Benficou Lisabon na čele so Zahovičom, Fyssasom, Nunom Gomesom.

"Súper disponoval kádrom prešpikovaným zvučnými menami. Na ihrisku sme odovzdali maximum, myslím si, že napriek dvom prehrám 0:3 a 0:2 sme Banskobystričanom hanbu neurobili.“

Čím si vysvetľujete skutočnosť, že kostra neskoršieho majstrovského tímu Košíc stála na viacerých hráčoch, ktorí predtým hrávali v Banskej Bystrici?

"Na Štiavničkách bol skvelý ročník chlapcov 1970-1971, mnohí chlapci vyrastali pod vedením mládežníckeho trénera Petra Benedika. Strela sa talentovaná generácia hráčov, bolo logické, že sa neskôr presunuli do Košíc.“

V 1. FC Košice ste získali dva majstrovské tituly. Ako si spomínate na súperenie na diaľku v poslednom kole ročníka 1996/97 s Trnavou? Spartak hral v Rimavskej Sobote, váš 1. FC v Čermeli s Lokomotívou.

"S Jurom Vrábelom, autorom rozhodujúceho gólu Rimavskej Soboty do siete Trnavy, som hrával počas pôsobenia v Nitre. Takýto gól padne raz za sto rokov. Dvaja hráči išli do súboja, lopta sa odrazila oblúkom okolo bezmocného brankára. Dodnes sa čudujeme, že sa niečo také stalo. Trnave stačil bod. Ale vo futbale je možné všetko a treba hrať až do konca. Viete, v tom období malo každé mužstvo kvalitný káder. Vyhrať v Bardejove, v Humennom, či v Rimavskej Sobote, nebolo jednoduché. “

Trošku vás opravíme, Trnava potrebovala na titul vyhrať, remíza jej zaručovala pri rovnosti bodov postup do rozhodujúceho zápasu o titul na neutrálnej pôde. Malo sa hrať v Prievidzi. A o tento „zápas storočia“ slovenskí fanúšikovia zrazu prišli.

"Bolo by to zaujímavé, dramatické, zápas kto z koho, ale som rád, že všetko dopadlo ako dopadlo. Ľúto to muselo byť najmä Trnavčanom. Tak to vtedy jednoducho vyšlo.“

Ako vyznie porovnanie úrovne slovenskej ligy spred dvadsiatich rokov so súčasnosťou?

"Manažéri nehrali vo futbale tak dôležitú úlohu ako dnes, mnohí hráči manažéra ani nemali. V súčasnosti je situácia iná. Už o 15-ročných chlapcov majú kluby v zahraničí záujem, je ťažké ich udržať. Hráči v tom čase do zahraničia neodchádzali, kádre mali kvalitu.“

V Košiciach ste boli súčasťou tímu, ktorý si vybojoval postup do základnej skupiny Ligy majstrov. V kvalifikácii ste vyradili islandský IA Akranes a najmä silný moskovský Spartak.

"Na Islande sme hrali za stáleho vetra, dvojzápas sme však zvládli. Oveľa ťažšie to bolo so Spartakom, ale pod trénerom Kozákom sme mali vtedy našlapaný mančaft. Vybavujem si najmä domáci zápas. Vyhrali sme 2:1, no vypracovali sme si aspoň šesť ďalších gólových príležitostí. Mohli sme vyhrať pokojne aj 6:2. V moskovskej odvete nás nečakalo nič ľahké, na ťažkom teréne sme uhrali remízu 0:0. Mali sme aj šťastie. Moskovčania mali silný káder, dobré mužstvo.“

Čakal vás Manchester United, Juventus Turín a Feyenoord Rotterdam.

"Takéto zápasy sa vám vryjú do pamäte. Ako rodený Košičan som bol rád, že sme Košičanom, ktorí majú radi futbal, pritiahli takýchto súperov. Tréner Kozák nám hovoril, že si možno ani neuvedomujeme, čo tieto zápasy pre Košice znamenajú a možno to doceníme až o nejakých dvadsať rokov. Ten čas je tu a mal pravdu. Bol by som rád, keby sa pekné futbalové časy do Košíc opäť vrátili.“

Do Ligy majstrov priviedol vaše mužstvo tréner Ján Kozák, no v hlavnej súťaži koučoval tím už Karol Pecze. Čo sa stalo?

"My hráči sme boli veľmi prekvapení. To, čo sa vtedy stalo, zostane medzi bývalým vedením a pánom trénerom Kozákom. Nás hráčov to mrzelo, ale nezostávalo nám nič iné, len sa pozerať dopredu. Mne osobne to bolo ľúto ešte viac, trénera Kozáka som zažil po jeho návrate z Francúzska ešte ako spoluhráča na ihrisku v drese Lokomotívy. Viem z osobného rozhovoru, že ho to dodnes hnevá. Bohužiaľ, tento moment sa už nedá vrátiť späť.“

Čo vám najviac utkvelo v pamäti zo zápasov Ligy majstrov 1997/98?

"Fantastická kulisa v Anglicku. Vypredaný štadión, na ihrisku ste nepočuli krik spoluhráča ani na päť metrov. Hnevá ma domáci duel s Manchesterom a neodpískaná penalta po jasnom faule na Alberta Rusnáka v situácii, kedy postupoval sám na Schmeichela. Mala nasledovať penalta, vylúčenie hráča, výsledok by bol určite iný. V šiestich zápasoch sme nezískali ani bod, zaplatili sme nováčikovskú daň.“

Dalo sa dosiahnuť viac?

"Určite áno. V spomínaných momentoch bolo jasne vidieť, ako rozhodovala aj diplomacia.  Samozrejme, súperi mali mimoriadnu kvalitu. Ale bod sme mali na dosah. Aj v dueloch s Juventusom, ktoré sme doma i vonku prehrali len o gól. A to stáli proti nám, obyčajným chlapcom z Košíc, hráči ako Del Piero, Deschamps, Zidane. Dá sa povedať, že v tom čase najlepší hráči sveta. Šliapali sme im na päty, ale žiaľ, na bodový zisk to nestačilo.“

Po dvadsiatich rokoch od zisku titulu ste sa stretli so spoluhráčmi na mieste činu, na ihrisku v košickom Čermeli, kde ste odohrali spomienkový zápas. Určite ste si mali čo povedať.

"Čas beží, každý z nás dnes kráča svojou cestou. Bolo to veľmi emotívne stretnutie. Veľmi dobre si spomíname na časy, kedy sme boli štíhli, mladí a pekní, teraz už pribudlo nejaké to kilečko, nejaký ten sivý vlas… Spomienky zostali, mali sme si čo povedať, som rád, že organizátori nám pripravili takéto stretnutie po rokoch.“

Ktoré momenty kariéry považujete za najvýznamnejšie?

"Prestup v mladom veku do Nitry, pôsobenie vo federálnej lige a dva ligové góly v drese Nitry Pavlovi Koubovi, vtedajšiemu gólmanovi Bohemians Praha. Nasledujú tituly a Liga majstrov v Košiciach, prestup a titul v pražskej Sparte. Samozrejme, mojich 12 reprezentačných štartov a druhá štácia v Banskej Bystrici. Vtedy sme na chvíľu akoby omladli a vrátili sa ešte raz do starých dobrých čias.“

Na ktoré góly spomínate najradšej? Nedávno sme si v televíznom dokumente pripomenuli váš exportný gól do šibenice v zápase s Trnavou.

"Tento mi utkvel v pamäti. Zápasy s Trnavou a Slovanom mali vždy šťavu. A spomeniem samozrejme gól v reprezentačnom drese.“

Ktorí z protihráčov a spoluhráčov na vás urobili najväčší dojem?

"Z tých zahraničných Zidane, Figo, či Del Piero. Na slovenských trávnikoch to bol Peťo Dzúrik, bol som rád, že neskôr sme hrávali spolu v jednom mužstve. To isté platí o Robovi Semeníkovi. Ten predvádzal veci, nad ktorými som niekedy krútil hlavou. Spomenul by som aj Dušana Tittela. To boli mimoriadne kvalitní hráči. Zo spoluhráčov patrí do tejto kategórie tiež Vlado Zvara, ale takto by som mohol spomenúť ktoréhokoľvek hráča vtedajšieho tímu 1. FC Košice. Ako to povedal vo vašej relácii Robo Semeník, aj reprezentanti sa ocitli niekedy na lavičke. Náhradníci boli rovnocenní hráči, ďalších jedenásť futbalistov mohlo pokojne vybehnúť na trávnik a nepoznali by ste rozdiel. Tréner Kozák vedel čo chce, posty boli zdvojené. Dávam klobúk dole pred všetkými mojimi spoluhráčmi.“

Ktorý tréner mal najväčší vplyv na vašu kariéru?

"Jednoznačne Jano Kozák. Zažil som ho aj ako spoluhráča a ako tréner mi dal najviac.“

Proti ktorému mužstvu sa vám darilo najviac a proti ktorému najmenej?

"Neviem prečo, ale počas federálnej ligy sa nám v Nitre neskutočne darilo doma proti pražskej Sparte. Sparta nedokázala vyhrať v Nitre, my sme nedokázali vyhrať v Prahe. A proti komu to nešlo? Proti Sigme Olomouc. V Olomouci sme snáď nikdy nedokázali streliť ani gól, vždy sme prehrali 0:2 alebo 0:3. Mali vtedy skvelý tím, na čele s Pavlom Hapalom a Radkom Látalom, čo potvrdili aj v pohárovej Európe. Na Hanej sa nám hralo ťažko a vždy sme odchádzali domov smutní.“

Patrili ste k ofenzívnym hráčom. Proti komu ste zažili na slovenských trávnikoch najvyhecovanejšie súboje?

"Proti Vladovi Kinderovi. Duely Slovana s Košicami boli vždy vyhecované a Vlada ešte vyšpičkoval tréner Galis. V Trnave to bol Fabio Gomes. Občas sme si trošku vošli do vlasov. Ale skvelý hráč a typický Brazílčan. Stačilo trošku poštengrovať a už bol rozladený. Niekedy to bol tak trochu aj zámer.“

Ale majstrom všetkých majstrov v obore hecovačiek bol brankár Laco Molnár. Na ihrisku pobláznil seba aj ostatných.

"Poznal som ho ako protihráča, ale som rád, že som ho stihol zažiť aj ako spoluhráča v Košiciach. Vo svojom veku to bol jeden vynikajúci gólman. Prišiel zo Slovana vo výbornej forme, mal dar vyhecovať mužstvo. Každý sme iný, každý sa dostáva do zápasu inak. On mal svoj spôsob. Možno to niekomu liezlo na nervy, ale to bol on. Na ihrisku to bol jeden Laco Molnár, po zápase mimo ihriska iný Laco Molnár.“

Mali ste špeciálny predzápasový rituál?

"Nemal som nič extra. Možno trochu svrbenie v bruchu pred zápasom, ale bez toho malého napätia by to predsa ani nebolo ono. Po piatich minútach, po prvom súboji, po prvej dobrej prihrávke, to vždy opadlo.“

Na ihrisku ste kraľovali v strede poľa. Nabehali ste kilometre, vyhrávali dôležité súboje, udivovali technikou, boli ste silný na lopte. Dar od Boha alebo tvrdý tréning?

"Svoje schopnosti som nadobudol tréningom. Povedali to o mne už spoluhráči v iných rozhovoroch, u mňa neexistovalo, aby som oklamal nejaký tréning. Ku každému tréningu som pristupoval zodpovedne a dal som aj na rady starších spoluhráčov. Hovorili mi „ak pôjdeš do súboja nedôrazne, zraníš sa skôr, ako keď pôjdeš naplno“. Rád som ich počúval a bral som si ich slová k srdcu.“

"Po skončení kariéry v drese MFK Košice, som ako 37-ročný odišiel pomôcť do nižšej súťaže FK Poprad a tam som sa začal venovať trénerstvu. Zostal som pri futbale a platí do dodnes. Momentálne trénujem v FC Košice kategóriu U17.“

V Poprade ste pôsobili ako hrajúci tréner. Uvažovali ste už počas aktívnej kariéry, že sa budete venovať trénerstvu?

"Vždy som smeroval svoje myšlienky iba týmto smerom. Futbalu sa venujem od ôsmich rokov, prirástol mi k srdcu, nevedel som si predstaviť, že by som mohol robiť niečo iné. Rozumiem trénerskému remeslu, viem sa vcítiť do kože a pocitov hráčov, dokážem im poradiť. Bola to pre mňa jasná voľba a som rád, že sa môžem trénerstvu venovať.“

Cítite ako tréner kategórie U17 väčšiu istotu ako keby ste viedli seniorov?

"Áno, je to tak. Mám vlastnú skúsenosť. Po fúzii fúziou klubov z Vyšného Opátskeho a Košíc, pri zrode nového klubu pod názvom FC Košice, som dostal ponuku trénovať A-mužstvo. Postúpili sme z tretej ligy do druhej najvyššej súťaže a prišlo k tomu, čo sa vo futbale stáva. Ak má klub náročnejších majiteľov a mužstvu sa istý čas nedarí podľa predstáv, rozhodnú sa pre zmenu na trénerskom poste. Mládežnícky futbal je istejší a zároveň náročnejší.“

V čom je náročnejší? Ste viac psychológ  mladých ľudí alebo tréner mladých futbalistov?

"To je 50 na 50. Kto netrénoval mládež, nevie, čo je to za prácu. Tam musíte byť veľký psychológ. Ak pracujete so šestnásťročnými, sedemnásťročnými chlapcami, musíte počítať s tým, že budú mať veľa ďalších záujmov. Musíte im vysvetliť, že ak chcú niečo dokázať, musí mať futbal v ich živote prioritu. Ak zanedbajú rok-dva, bude im to chýbať a tento čas už nikdy nevrátia späť.“

Hovorí sa, že dnešná mládež nie je dostatočne kondične pripravená. A pritom konkurencia je dnes tak veľká, že hráč, ktorý si nepridáva, stráca reálnu šancu presadiť sa. Súhlasíte?

"To je pravda. Je mi ľúto, že súčasná generácia mládežníkov nezažíva to, čo sme poznali my a to je pouličný futbal. Okrem bežného tréningu sme sa futbalu venovali vo zvyšku času na ulici. Tam sme si cibrili techniku, prihrávku. Tie hodiny práce s loptou neviete ničím iným nahradiť. Nestačí vám jeden a pol hodiny tréningu, kde máte len minimálny počet kontaktov s loptou. Ale vždy sa nájdu chlapci ochotní pracovať na sebe aj individuálne doma, chcú napredovať. A platí to aj o mladých hráčoch v FC Košice.“

Možno by ich mohla motivovať šanca zahrať si súčasnú, „mladú“ slovenskú 1. ligu. Za vašich čias bolo ťažšie prepracovať sa do prvoligového seniorského kádra.

"Ako som už povedal, kvalitní mladí hráči dnes rýchlo mieria do zahraničia. Bolo by príjemné, keby sme si ich mohli užiť na slovenských trávnikoch dlhšie. Vstup mladých hráčov na prvoligové trávniky vnímam pozitívne. Za našich čias sa podarilo možno dvom mladým futbalistom nakuknúť medzi seniorov, kádre boli plné skúsených hráčov. Aj takí, ktorí sa dnes dostanú do ligových kádrov, sa vtedy museli uspokojiť s účinkovaním v 2., či 3. lige. O to to majú dnes mladí hráči ľahšie a ja im to doprajem.“

Prízvukujete mladým hráčom nutnosť vzdelávať sa a myslieť na to, čo príde po kariére?

"Hovoríme s nimi o tom. Som rád, že dnešná generácia už má k dispozícii mentálnych koučov, to sme my v minulosti nepoznali. K životu futbalistu patria aj zranenia, môže sa stať čokoľvek. Dbáme na to, aby mali školské povinnosti zladené s futbalovými.“

Nechýba vám seniorský futbal?

"Chýba. To napätie, ktoré som prežíval počas ligových zápasov seniorského tímu. Verím, že za istý čas sa k trénovaniu seniorov vrátim.“

Aká je vaša trénerská futbalová filozofia?

"Vyznávam útočný futbal. Určite nevediem hráčov k špekulatívnemu spôsobu hry zozadu. Možno sa to niektorým majiteľom nebude celkom páčiť, ale vždy budem za ofenzívny futbal, so snahou o častú streľbu a góly. Samozrejme, v dnešnej dobe nemôžete hrať bez kvalitnej defenzívy. Ale vždy budem inklinovať k útočnému futbalu.“

Ako tréner sa musíte neustále vzdelávať. Ako sa vám darí zvládať „školské“ povinnosti?

"Bez samovzdelávania nemáte šancu napredovať. V januári som bol prijatý na štúdium UEFA PRO licencie, robím na tom, aby som dosiahol najvyššie trénerské vzdelanie. Vždy som si staval tie najvyššie, maximálne ciele. Platilo to počas hráčskej kariéry, platí to aj teraz. Bez vzdelávania to na pozícii trénera nikam nedotiahnete. Je to o každodennom vzdelávaní.“

Ako sa vám darí v súkromí? Ste spokojný, šťastný muž?

"Som maximálne spokojný. V rodine sme všetci zdraví, s manželkou máme krásny vzťah. Mám šestnásťročného syna, venuje sa futbalu a ak bude na sebe pracovať, môže z neho vyrásť kvalitný hráč. V súkromnom živote som spokojný a šťastný. Nakoniec, ak chcete pracovať na osobnom raste, bez rodinného zázemia by to nešlo.“

Zahráte si ešte niekedy futbal?

"Už nie. Mladým hráčom už nestíham, v päťdesiatke už nohy neposlúchajú ako by som si prial. S partiou si občas zahráme v zime v hale, v lete na nejakom ihrisku, ale ešte dobré dva dni po zápase cítim nohy.“

Aké sú vaše najbližšie životné a futbalové ciele?

"Úspešne dokončiť trénerské štúdium a získať UEFA PRO licenciu, mojim tajným snom je trénovať v Košiciach ligové mužstvo a dosiahnuť s ním ligový titul. Dosiahol som ho ako hráč, rád by som ho priniesol do Košíc raz naspäť aj ako tréner.“

Komu posuniete svoju výzvu na účasť v budúcom vydaní seriálu „Čo je s vami?“

„Verím, že moju ponuku príjme Jožko Majoroš. Týmto by som ho rád pozdravil, hrávali sme spolu v československej 21-ke, stretli sme sa v Nitre, okúsili sme spolu reprezentáciu. Bol by som rád, keby som sa dozvedel ako sa mu darí a ako sa má.“

Dátum narodenia: 09.03.1970
Miesto narodenia: Košice
Post: záložník
Reprezentácia: 12 zápasov / 1 gól (1997 - 1998)
Reprezentačný debut: 11.03.1997 v Sofii v prípravnom zápase Bulharsko- Slovensko 0:1.

ÚSPECHY:
Majster Slovenska: 1996/1997, 1997/1998 (1. FC Košice)
Majster Česka: 1998/99 (Sparta Praha)
Jedenástka roka: 1998, 2003

KLUBY:                 
Lokomotíva Košice (1988 – 1989)
FC Nitra (1989 – 1994)
FK Jablonec (1994 - 1995)
Lokomotíva Košice (1994 - 1995)
Dukla Banská Bystrica (1995 - 1996)
1. FC Košice (1996 – 1998)
Sparta Praha (1998 - 1999)
Viktoria Žižkov (1999 – 2001)
1. FC Košice (2001 – 2003)
Dukla Banská Bystrica (2003 – 2005)
Al-Shabab Al Arabi (2005 – 2006)
MFK Košice (2006 – 2007)