FUTBALNET TV – V seriáli „Čo je s vami?“ životný príbeh bývalého reprezentanta SR21 Arnolda Šimoneka

Sobota, 25.4.2020 08:45 | Posledná aktualizácia 25.4.2020 10:11

zdroj: TASR

BRATISLAVA (SFZ) – Reprezentoval Slovensko a v 23 rokoch ujedal legionársky chlebíček v Turecku, keď do kariéry mladého futbalistu zasiahla vyššia moc a zdravie mu nedovolilo pokračovať v sľubne sa vyvíjajúcej kariére.  Dodnes on ani lekári nevedia, čo sa vlastne stalo. Arnold Šimonek nám porozprával príbeh o tom, ako sa mu podarilo po predčasne ukončenej kariére zaradiť do bežného života.

KLUBY

Na začiatku kariéry ste mali ponuky z bratislavského Interu, z Banskej Bystrice či Košíc. Vy ste sa nakoniec rozhodli pre Nitru.

„Hrával som za druholigové Nové Zámky, takmer každý mesiac sa niekto ozval a sondoval možnosti môjho eventuálneho prestupu. Akadémie ešte nefungovali v režime tak, ako to poznáme dnes. Zástupcovia klubov sa snažili osloviť mladých hráčov, ktorí by si možno zaslúžili miesto v kádri prvoligistu. Ja som sa rozhodol pre Nitru.“

V sezóne 2009/10 ste s FC Nitra obsadili 4. miesto a vybojovali ste si miestenku do predkola pohára UEFA.

„Hrali sme proti Györu, spomínam si, že sa hralo v horúčave. Úprimne, futbal v Nitre ľudia až tak veľmi v tom čase neprežívali, skôr sa ich pozornosť sústredila na hokej. Určite neprišla nejaká veľká návšteva, z tohto pohľadu sme nepociťovali, že hráme zápas pohára UEFA.“

Po troch rokoch pod Zoborom ste prijali ponuku z druholigovej Jihlavy.

„Jihlava mala ambiciózne ciele v súvislosti s postupom do 1. ligy. Ja som odišiel najskôr na hosťovanie, z ktorého som sa vrátil naspäť do Nitry. Keď som sa potom opäť vracal do Jihlavy už ako kmeňový hráč, prichádzal som do prvoligového tímu.“

REPREZENTÁCIA SR 21

„21-ka tvorí najkrajšie obdobie mojej kariéry. Bol to vydarený ročník, o čom svedčí aj pohľad na súčasný káder slovenskej reprezentácie. Mnohým chlapcom sa podarilo nadviazať na naše vydarené účinkovanie, zostali mi krásne spomienky, ktoré sa nedajú vymazať z pamäte."

V ére trénera Galáda ste po Zreľákovi a Schranzovi s 5 gólmi tretí najlepší strelec.

„Góly zrátané nemám, ale dá sa povedať, že sa mi v reprezentácii darilo. Čo sa týka starostlivosti o hráčov, všetko bolo na špičkovej úrovni. Na zrazoch panovala skvelá atmosféra, myslím si, že každý sa rád vracal do repre."

Pamätný duel odohralo Slovensko v Senci doma proti Francúzsku. Vyhrali sme 2:1.

„Ja som v domácom vystúpení hral iba časť zápasu, tí ktorí boli na ihrisku si ho však budú navždy pamätať. Ak si dobre spomínam, francúzska 21-ka mala na konte asi 36 zápasov bez prehry, nám sa ich podarilo zdolať. A sila Francúzov? Pogba sa nezmestil ani do nominácie. Tým je povedané všetko.“

Známa je vaša fotografia s ďalšou súčasnou hviezdou Raphaelom Varanem.

„Táto momentka je zo zápasu vo Francúzsku a pamätám si ju veľmi dobre, pretože som ho mal strážiť pri rohovom kope a on nám dal gól hlavou. Prvý gól nám strelil Mangala, ktorý sa stal po prestupe do Manchesteru City stal svojho času najdrahším hráčom Premier League. Antoine Griezmann už vtedy strieľal góly v San Sebastiane, útok podporoval súčasný hráč Arsenalu Alexandre Lacazette. Už pred zápasmi, pri videorozboroch, sme sa usmievali pri predstave, čo nás to vlastne čaká. Ale na ihrisku to z človeka opadne. Odohrali sme aj vo Francúzsku dobrý zápas, ale naše možnosti boli také aké boli.“

ZAUJÍMAVOSTI

Váš najkrajší moment kariéry?

„Vyslovene jeden moment by som nevypichol, bolo ich viac. Prvé ligové štarty, celá reprezentačná éra v drese SR 21, neskôr prestup do Turecka. To boli tri vrcholy mojej kariéry.“

Góly ste strieľali najmä zo vzduchu.

„Je pravda, že väčšinu gólov som dosiahol hlavou. Je príjemné pozrieť sa spätne na svoje góly. Vo vašom publikovanom videu padol jeden do siete súčasného gólmana Sevilly a českej reprezentácie Vaclíka, vtedy brankára Žižkova. Sú to príjemné spomienky.“

Proti ktorým najlepším protihráčom ste hrali?

„Boli to spomínané mená z francúzskej 21-ky. Už vtedy bolo vidieť, že tí hráči majú všetko. Rýchlosť, technické zdatnosti, silu.“

Kto na vás urobil dojem zo spoluhráčov?

„Bral som si od každého to najlepšie. Boli hráči na ktorých som obdivoval vytrvalosť, u ďalších napríklad kopaciu techniku. Snažil som sa od nich niečo naučiť, osvojiť si. Boli aj veci, ktoré si len tak neosvojíte. Napríklad sledovať Ivana Hodúra v zápase, alebo na tréningu, keď sa mu chcelo, bolo niečo špeciálne. Hral som s hráčmi, ktorí dokázali veci, ktoré sa nemôžete len tak naučiť. Dá sa to naučiť postupom času, ale u nich to bolo tak jednoduché a prirodzené. Sem by son zaradil aj Miňa Stocha. Síce bol ešte mladučký, ale už vtedy bolo jasné, že je niekde inde ako ostatní chlapci okolo neho.“

Kto ďalší?

„V 21-ke to bol Robo Mak. Mal neskutočne rýchle prvé kroky, obrancovia s ním nestíhali bežecké súboje. V Turecku si spomínam na brankára Volkana Babacana, neskôr tureckého reprezentanta. Sledovať v akcii Mira Barčíka, či v útoku Roba Semeníka, to bola tiež vysoká škola futbalu. Títo hráči vedeli na domáce pomery z futbalu už takmer všetko. Bol to zážitok takýchto hráčov sledovať.“

ČO JE S VAMI?

Prestúpili ste do Turecka, do druholigového Manisasporu, keď do vášho života zasiahlo niečo, čo sa nedá predpokladať.

„Všetko sa vyvíjalo podľa najkrajšieho scenára, figurovali sme boli na postupových priečkach, no ja som začal pociťovať čoraz väčšiu únavu. Cítil som sa zle, oznámil som to klubovému trénerovi a ten ma poslal domov aby som si oddýchol. Vrátil som sa nasledujúci seň na tréning, ale už so 40-stupňovými teplotami. Keď sa to opakovalo aj o deň neskôr, poslali ma do nemocnice na krvné testy. Tie nič zásadné neodhalili. Teploty som mal asi päť dní, 24 hodín denne. Hrozilo aj niečo horšie.“

Nasledovala hospitalizácia v nemocnici na infekčnom oddelení.

„Stále ma vyšetrovali, hľadali čo sa dalo, ale na nič neprišli. Stratil som dvanásť kologramov váhy počas desiatich dní a bol som na vozíku pre ukrutné bolesti šliach a svalov. Bolo to frustrujúce. S manželkou, vtedajšou priateľkou, sme sa rozhodli po troch týždňoch podpísať reverz.“

Následne ste odcestovali domov.

„Čo čert nechcel, let meškal sedem hodín, k tomu tie ukrutné bolesti… Bol som stále hráčom Jihlavy, klub bol informovaný o celej situácii, namiešali mi všeobecné antibiotiká do infúzií a postupne som cítil ako choroba odchádza. Cítil som ako prechádza telom. V jeden deň som mal stvrdnuté lýtka, potom členky, na ďalší deň chodidlo, o deň neskôr prsty, až to celé zo mňa odišlo. CRP zápalové procesy som mal niekde na úrovni 240, čo sa už niektorí pýtali, čo vlastne robím medzi živými?“

Odišli ste do Myjavy do nižšej súťaže a skúšali ste dobehnúť zameškané.

„Doslova. Skúšal som si pridávať aj po tréningoch, ale nešlo to. Odohral som asi päť zápasov a potom prišli opäť 40-ky horúčky, manželka bola v štvrtom mesiaci tehotenstva, tak sme si povedali, že to nemá zmysel znásilňovať, keď to jednoducho nejde.“

Viete dnes čo vám bolo? Čomu tie problémy pripisujete?

„Nie. Do dnešného dňa to nikto netuší. Myslím si, že telo nestíhalo vrcholovú záťaž. Ja som si často pridával, bol som zvyknutý si pridávať.“

Kariéru ste ukončili vo veku 24 rokov. Tušili ste čo budete robiť?

„Bol som frustrovaný, ale nechcel som pokúšať osud. Predsa len, nebol to opuchnutý členok. Čo ma čaká som netušil. Akoby ste stáli pred dverami a vy neviete, čo bude za nimi, keď ich otvoríte. Život som mal vsadený na jednu kartu. Okrem futbalu som nič iné ani nepoznal. Ono sa to ani nedá. Futbalista putuje mestami. Ani sa nenazdáte a zrazu v nejakom meste žijete a pôsobíte. Vytvárať si tam budúcnosť, je z tohto pohľadu veľmi komplikované. Bol som zažratý do futbalu, s klapkami na očiach. Kto by si pomyslel v takom veku že skončí s kariérou?“

Ako ste si hľadali prácu?

„Otvoril som si internet a na bazoši som si chcel nájsť prácu. Ani som len netušil akým smerom sa vydať. Moja prvá robota bol rozvoz pizze po Nitre. Šoférovať som vedel. Bolo to to jediné, čo som si odniesol z futbalu. Potom som sa rozbehol. Začal som hrávať za dedinu pri Nitre, prišli kontakty a postupne som sa snažil zaradiť do civilného života.“

Ste dnes vyrovnaný s tým, že ste museli predčasne ukončiť kariéru?

„Som. Neutápam sa predstavami o tom, kde som mohol byť, čo som mohol robiť. Snažím sa pozerať na veci pozitívne. Som usadený, máme dom, rodinku, tri malé deti. Darí sa mi v živote mať prácu a robiť to, čo ma baví. Odkázal by som lajkom, ktorí sa vo futbale neorientujú presne, že život futbalistu nie je taký, ako to niekedy vyzerá v telke alebo v médiách. V novinách sa objaví cifra, koľko hráč zarába. Ale nikto nevidí aký život za tým je. Pozrime si, koľko futbalisti na najvyššej úrovni mesačne precestujú. Koľko času sú doma, koľko na letisku, koľko na hoteloch, koľko na cestách. Nie je to celkom také, ako si ľudia predstavujú. Áno, ja som zmierený s tým, ako sa situácia ustálila. Nakoniec, človek sa v takejto situácii snaží vždy hľadať to pozitívne.“

Je ťažké nájsť si po kariére prácu?

„Keď príde človek v 35 rokoch na pohovor, predstaví sa s nulovou praxou, s tým, že počas života ani týždeň nikde nerobil... Neviem čo by to muselo byť za firmu, aby bol pre ňu taký zamestnanec zaujímavý.“

Čím sa teraz živíte?

„Chvíľu som robil obchodného zástupcu pre dve rôzne firmy v dvoch rôznych odvetviach, ale to sa mi akosi nepáčilo, robiť „obchoďáka“. Bavilo ma šoférovanie, rozšíril som si vodičský preukaz, stal som sa vodičom MHD v Nitre. Po polroku, kedy som to ešte raz a naposledy skúsil v druholigovom Poprade, som bol neskôr vodičom kamiónu. Od januára pracujem u brata v stavebnej firme.“

Spoznávali vás fanúšikovia za volantom autobusu MHD v Nitre?

„Občas sa stalo, že sa ma pýtali či je to reklama alebo upútavka na víkendový zápas. Nestihli zaregistrovať, že už nehrám futbal. Čudovali sa, že sedím za volantom a čakali kedy príde skutočný šofér. Vnímal som to s humorom a nadhľadom (smiech).“

Dnes nastupujte v 6. lige za Tvrdošovce. Na akom poste?

„Tu sme sa usadili, futbal ma baví a zdravie mi dovoľuje hrať futbal na tejto úrovni. Zídeme sa počas sezóny raz, dvakrát na tréningu, počas víkendu zápas. Po ňom sa trochu posťažujeme, pozabávame a ideme domov. A môj post? Všeličo (smiech). Hrávam v útoku, v zálohe, hral som aj na stopérskom poste – čo príde.“

Hrali ste ligu, okúsili ste zahraničie i reprezentáciu. Na čom bola postavená vaša kariéra?

„Je to rovnaké vo futbale i v živote. Nič neprichádza ľahko. Vtedy sme sa na tom smiali a zabávali, ale dnes už tomu rozumiem. Obrazne povedané, tréner Jurkemik nás najviac búchal po chrbte keď sme nevládali a tvrdil, že vtedy musíme pridať, pretože tam sa tá kondícia rozvíja. A tak to funguje aj v živote. Tam, kde to začína byť nepríjemné a žiada si to opustiť komfortnú zónu, tam sa treba zaťať a urobiť to čo treba. Pretože iba tak sa dá posunúť niekam ďalej. V športe i v živote.“

Vaša nominácia do relácie „Čo je s vami?“

„Veľmi rád by som si pozrel reláciu, v ktorej by sme si pripomenuli takého futbalistu akým bol Robo Semeník. Viem, že po skončení kariéry mu tiež istý čas trvalo, kým si našiel svoju cestu v bežnom živote. Hral som s ním iba krátko, rád by som si pozrel video o ňom, ako sa mu dnes v živote darí. Na hráča jeho kvalít by sa nemalo zabúdať. Bolo by pekné pripomenúť si, aký excelentný futbalista behal po slovenských trávnikoch.“

VIZITKA - ARNOLD ŠIMONEK

Dátum narodenia: 8. septembra 1990
Miesto narodenia: Nové Zámky
Post: útočník
Reprezentácia SR 21: 15 zápasov / 5 gólov

KLUBY:
FC Nitra (2008-2012)
FC Vysočina Jihlava (2010-2011), (2013-2014)
Manisaspor (2013-2014)
Spartak Myjava (2014)
FK Poprad (2016)

Značky