Jubilant Jozef Štibrányi: „trnafský“ nezmar má 80!

KRIŽOVANY (SFZ) – Sobota 11. január 2020 je dňom jubilea Jozefa Štibrányiho – 80 rokov má aj futbalista len raz za život.

Je to skutočne nezmar. Bolo ho plné ihrisko pri autovej čiare, rýchlo menil miesto, zvlášť keď uháňal na súperovu bránu. Ostalo mu to. Stále ho je plno, ak ho aj nevidíte, určite ho budete počuť. S veľkým gustom rozpráva o tom, čo zažil ako hráč trnavského Spartaka, aj keď najviac opisovanou situáciou je stále gólová akcia na MS 1962 v Čile v zápase so Španielskom.

Ak ste to ešte nepočuli, nečítali, nech sa páči. Autora víťaznej lopty do brány Sedruna nemusíte presviedčať, aby najpamätnejší okamih svojej kariéry rozpovedal zas. “Mnohí sa chválili, že mi prihrali na ten gól, ale nič také, žiadna prihrávka sa nekonala. Španieli kopali roh, ja som bol niekde pri polovici ihriska, sledoval som, čo sa deje pri našej bráne. Po dlhom odkope padla lopta asi tri metre predo mnou a preskočila ma. Okamžite som sa otočil a kým sa Santamaria s Reijom spamätali, mal som päťmetrový náskok. Potom, keď už bolo po všetkom, som sa pýtal sám seba, kde som nabral odvahu na ten únik. Normálne by bolo zaseknúť loptu, hľadať a čakať na spoluhráča, vtedy som ale uvažoval inak. Vedel som, že mám v pätách súperových obrancov...“ A typicky štibrányiovsky nadsadil: “Musel som pri tom úniku utvoriť svetový rekord v behu na 50 metrov. Španieli ma nedobehli, hoci nemali na nohe loptu a ja áno.“

Vo Vlčkovciach sa potom slávilo, otec Štibrányi otvoril demižón – vraj – čerešňového vína a všetci zapili strojcu víťazstva aj výsledok. Ten gól, mimochodom jediný Štibrányiho v deviatich medzištátnych štartoch, znamenal základ postupu až do finále svetového šampionátu. „Vasil,“ ako znie jeho mnohoročná prezývka, nechýbal ani minútu v troch skupinových zápasoch, potom ho v zostave nahradil na krídle do konca šampionátu Jelínek. “Striebornú medailu nemám, tých bolo pre mužstvo len dvanásť, dostali ju teda iba hráči, ktorí nastúpili vo finále, a tréner Vytlačil. Mne zostalo najvyššie zväzácke vyznamenanie Fučíkov odznak, dodnes ho mám odložený doma,“ opäť jemu vlastným humorom popísal realitu doby.

Ozaj, prečo Vasil?“Zariadil to osud. V roku 1960 sme boli so Spartakom na sústredení v Rumunsku a jeden večer sme zašli do amfiteátra na film. Keď sa objavil na plátne hlavný hrdina, ktorý sa volal Vasil, pozeral som sa odtiaľ ja. Ten herec ako by mi z oka vypadol. Spoluhráč Karol Tibenský mal hneď jasno: Jojo, to si ty, ty si náš Vasil! A už mi to ostalo.“
Päť rokov po Čile odišiel do druholigových Vítkovíc, potom ešte hrával za Križovany a kariéru končil v rodných Vlčkovciach. To už robil aj učiteľa telocviku na základnej škole práve v Križovanoch a šíril svoju lásku k športu a lopte medzi najmenšími viac ako tridsať rokov.
Z pokojného dôchodku, ktorý si užíval ako to on dobre vie, ho vyrušili Brazílčania. V rokoch 2012 ho pozvali na spomienkovú cestu k nim, spolu s bývalými českými spoluhráčmi Masopustom, Jelínkom, Tichým a Maškom. Súviselo to s jubilejným výročím onoho čílskeho finále, za hostiteľov prišli napríklad Amarildo, Djalma Santos i Gilmar, hoci na vozíčku. 
So slovenským národným tímom cestoval ešte v roku 2015 na kvalifikačný zápas ME do Ovieda, lebo prepojenie na Španielsko mu už nikto neodpára. Tam zobral na jej poslednú cestu aj kopačku, ktorou dosiahol gól do Sedrunovej brány. Potom ju venoval Sieni slávy slovenského futbalu.

Po hráčskej kariére trénerom byť nechcel. “To je túlavé povolanie a ja som si zvykol na iný spôsob života.“ S balíkom životných skúseností s nadhľadom si položil aj odpovedal na otázku, ktorá trápi mnohých: na čo človek potrebuje milióny? “Hlavne, aby bol zdravý. Lebo keď ležíte na posteli v nemocnici, napadne vám, pre aké blbosti sa rozčuľujeme a na čo je nám značkové oblečenie,“ dobre vie, o čom hovorí. V zápase o život totiž zdolal veľkého súpera, rakovinu. 

To je aj jeho želanie k sobotňajšej osemdesiatke: “Zdravie. Aby sme si pri mojej stovke štamprlíkom mohli pripiť všetci, celá moja rodina.“ V Križovanoch čerstvé jubileum slávi celá štibrányiovská rodina, dvadsať veselých ľudí štyroch generácií, veď Vasil má už aj dvoch pravnukov.
Želaní má ale viac. Samozrejme futbalových. “Aby hral Spartak dobrý futbal a plnil domovský štadión spokojnými fanúšikmi. Aby reprezentácia postúpila na majstrovstvá Európy. A aby sme zas mali doma takých futbalistov, ktorých budú kluby s radosťou zaraďovať do zostáv, a nehrali u nás kadejakí legionári, ktorých kvalita je veľmi, veľmi pochybná...“ Nech sa tak stane. 

Všetko najlepšie, jubilant Jozef „Vasil“ Štibrányi!