SLOVENSKO 21: Žiadne balenie kufrov, stále sme v hre!

LUBLIN (SFZ/PETER ZEMAN) – Dráma ako hrom, ale prežili sme! Slovenskí sokolíci sledovali s napätím zápas medzi Portugalskom a Macedónskom. Po výhre 4:2 vypukla nefalšovaná radosť. Stále sme v hre o semifinále!
 

Pôvodne mali hráči a realizačný tím sledovať zápas v jednej z lublinských reštaurácií, na poslednú chvíľu sa rozhodli, že si ho pozrú v súkromí na svojich izbách v hoteli Ilan. Na jazyk sa tislo spojenie – že si ho vychutnajú - v skutočnosti však infarktový zápas a jeho posledné minúty doslova pretrpeli.

Pointa bola jasná. Ak malo naše mužstvo zostať aj po dnešku na pozícii druhého najlepšieho tímu v rámci tabuliek základných skupín, Portugalci nesmeli zdolať Macedónsko vyšším rozdielom ako zdolali naši včera Švédov. To znamená, nie viac ako o tri góly. Polčas 2:1 bol ešte v norme, no keď v 57. min zvýšil Daniel Podence na 3:1 a nášho rivala delil od postupu jediný gól, nervozita sa dala krájať.

Vykúpením sa zdal byť gól Markoskeho v 80. minúte na 2:3 z pohľadu Macedónska. Hotelom Ilan sa prevalila vlna „tsunami“ po tom, čo sa na chodbách ozýval z izieb rachot, potlesk a výkriky ako na tribúnach štadióna. Betónové základy hotela odolali a zdalo sa, že je to v suchu. No nebolo všetkému koniec. V 90. minúte zvýšil Portugalčan Bruma na 4:2 a do konca zostávali štyri nadstavené minúty...

„Toto je ťažšie ako na ihrisku,“ precedil v miestnosti masérov brankár Chovan. Už sa na to nedokázal pozerať a na chvíľu odišiel predýchať napätie von na chodbu. „Pískaj koniec“! Radil na diaľku rozhodcovi „Šulo“ Haraslín a vo vedľajšej izbe naskladaní kapitán Zreľák, Rusnák, Vestenický, Bénes, Káčer, Špalek a Vavro tlačili časomieru očami. Albert Rusnák s tvárou v dlaniach zakrývajúc si chvíľkami prstami oči.

Štyri nadstavené minúty boli fuč a stále nič! „Odpískaj to!“, prosili a hromžili chalani na všetkých svätých a hlavne na rozhodcu ešte celé dve minúty nad rámec avizovaného času - až to prišlo. Hromové „anoooooo!“ zaznelo vo chvíli, kedy bolo dobojované. Z izieb vybehli na chodbu vysmiaty Braňo Niňaj, masér Juraj Ludik, doktor Zsolt Fegyveres... Tľapkania a objatia pripomínali scény z ihriska ako po vyhratom zápase.

Futbalový osud nám doprial snívať minimálne o jeden deň dlhšie. Futbal je spravodlivý v čase a ak sa obzrieme s akou pokorou, vervou, chcením a najmä futbalovými schopnosťami naši chlapci prosili celé dva roky futbalový vesmír o priazeň – je na mieste viera, že nám dopraje podobnú radosť - pardón ošiaľ – aj zajtra. Ano, to by bola už iná, semifinálová pesnička. Ale nepredbiehajme. Po dnešku platí, že ráno nebalíme, nikam neletíme. Naopak, mužstvo čaká po dni voľna ostrý tréning a večer? Počkajme si.