SR A – Škrtelov stoštvrtý a posledný zápas v reprezentácii: Asi budú aj slzy

ŠAMORÍN (SFZ) – Jedna z najväčších osobností novodobej histórie slovenského futbalu, hráč, ktorý má na svojom konte 103 zápasov v reprezentácii a ktorý 50-krát viedol národný tím ako kapitán dnes (13. októbra 2019) nastúpi na svoj posledný stoštvrtý duel a poslednýkrát sa predstaví ako kapitán slovenských sokolov. Martin Škrtel, ale aj ďalšie dve naše futbalové osobnosti Tomáš Hubočan a Adam Nemec sa v prípravnom stretnutí Slovensko – Paraguaj rozlúčia s kariérou v reprezentácii. Ako dlho sa rodilo rozhodnutie skončiť, ale aj veľa spomienok priblížil Martin Škrtel v rozhovore pre futbalsfz.sk.

Pamätáte si ešte na svoj debutový zápas v reprezentácii?
„Samozrejme, že si pamätám. Bol to ligový výber na Kirin Cupe a hrali sme vtedy v Hirošime proti Japonsku. Taký ten naozajstný, kde už sme neboli ligový výber, ale nastúpili sme ako reprezentácia bol v Bratislave proti Nemecku a vyhrali sme 2:0, bol však tiež prípravný duel. A tento zápas mi zostane navždy v pamäti.“

Aký bol Martin Škrtel ako mladý hráč, v čom bol iný ako sú dnešní mladí reprezentanti?
„Bol som kľudnejší asi (smiech). Vtedy to však bola iná doba a celkovo to postavenie starí – mladí bolo veľmi odlišné, ako je dnes. Mladí majú dnes väčšiu voľnosť, ako sme mali my. Dá sa povedať, že my sme si vtedy veľmi dovoľovať nemohli, museli sme starých na slovo poslúchať. Tým nechcem povedať, že títo mladí sú zlí, to rozhodne nie, ale ako som povedal, doba sa zmenila, a to postavenie medzi starými a mladými sa vyrovnáva.“

Z ktorého zo starých ste vy ako mladý hráč mali najväčší rešpekt?
„Z každého jedného, veď ja som prišiel do mužstva, kde boli takí hráči ako Varga, Karhan, Janočko, Greško, Čontofalský. Skrátka, všetko to boli vtedy zvučné mená. No najväčší rešpekt som mal asi zo Stana Vargu. Keď som ho však potom spoznal bližšie, viac som s ním pôsobil, tak som s ním nemal žiadne problémy. Musím povedať, že ma do tímu prijali veľmi dobre.“

Spomeniete si, kedy ste vyšli na ihrisko prvýkrát ako kapitán národného tímu?
„Ťažká otázka (úsmev). Myslím si, že to bolo v Zlatých Moravciach v príprave proti Islandu (Martin si pamätal dobre, bolo to presne 26. marca 2008 a Slováci prehrali 1:2, pozn. autora).

Bola to vtedy hráčska voľba, alebo sa tak rozhodol tréner?
„Podľa mňa vtedy kapitána určil tréner Kocian. Za kapitána ma zvolili hráči za trénerov Grigu a Hippa (bolo to 15. 8. 2012 v prípravnom zápase Dánsko – Slovensko 1:3). 

Zmenila kapitánska páska niečo na vašom postavení v tíme?
„Nemyslím si to. Keď som začal nosiť pásku viac-menej pravidelne, bol som v tíme už dosť dlho. Už vtedy som patril k tým skúsenejším, no takých nás bolo viac a vlastne sme mali takú väčšiu zodpovednosť za mužstvo. Hoci som teda bol kapitánom, tak tie dôležité rozhodnutia a taký smer chodu tímu sme určovali spoločne, skupina tých najskúsenejších.“

Ktorý moment v reprezentačnej kariére považujete za najkrajší?
„Každý zápas, ktorý som mohol odohrať za národné mužstvo bol pre mňa cťou, pretože reprezentácia je asi pre každého hráča vrchol. Ale samozrejme, že tam boli výnimočné zápasy ako napríklad ten s Talianskom na majstrovstvách sveta, či ten s Anglickom na európskom šampionáte, tie budú pre mňa vždy špeciálne. Alebo aj víťazstvo nad Španielmi v Žiline. V týchto dueloch boli obrovské emócie a tie spomienky na ne zostanú do konca života nielen mne, ale určite aj ostatným.“

Kedy vám bolo najťažšie?
„Noo.... asi keď sme v kvalifikácii na svetový šampionát do Afriky prehrali so Slovinskom 0:2. Vtedy sme totiž mali všetko pripravené na oslavy postupu na MS a, žiaľ, ten zápas nám vtedy vôbec nevyšiel. Našťastie sa to všetko vykompenzovalo o pár dní v Poľsku a my sme nakoniec predsa len postúpili. Vtedy sme si to však predstavovali inak, určite by bolo krajšie oslavovať postup doma pred vypredaným Tehelným poľom.“

Je niečo čo najviac ľutujete v tej vašej reprezentačnej kariére?
„Som typ človeka, ktorý život berie tak, že každá vec sa stane pre niečo. Snažím sa veci neľutovať, ale zobrať ich ako fakt. Samozrejme, že boli momenty, ktoré ma mrzeli. Na ktoré som nebol hrdý, ale stali sa a boli súčasťou futbalu a reprezentačného života.“

Viete koľko trénerov vás viedlo v reprezentácii?
„Skúsme to spočítať, začínal som pod trénerom Galisom, potom bol Kocian, Weiss, Griga s Hippom, Kozák a Hapal, takže šesť.“

S ktorým z nich máte najkrajšie spomienky?
„Každý z nich mi niečo dal, všetci boli obrovské hráčske či trénerské osobnosti, ale predsa len za trénera Galisa som debutoval, s trénerom Weissom sme oslavovali historický postup Slovenska na MS a s trénerom Kozákom zase na ME. Skrátka, nechcem vyberať jedného, pretože každý z nich mal svoje špecifiká a od každého som sa niečo nové a iné naučil. So žiadnym som nemal nejaké problémy, vychádzal som s nimi korektne a vždy, keď sa stretneme, tak si máme čo povedať.“

Spomeniete si koľko ste dali v reprezentácii gólov a kedy ste strelili ten premiérový?
„Šesť alebo sedem (smiech – bolo ich šesť, pozn.autora). A prvý bol so Severným Írskom? (obrovský úsmev – prvý bol proti Cypru v zápase kvalifikácie na ME 2008, bolo to 2. 9. 2006 v Bratislave Slovensko – Cyprus 6:1, pozn. autora). No veľa hlavičiek, pamäť mi odchádza (smiech).“

A koľko ste dali vlastných gólov?
„No, tých nebolo veľa... Jeden? (tri – pozn. autora). Tri? Žiaľ, aj tie vlastné góly sú súčasťou futbalu a obrancovia to majú o to ťažšie, že často je tam len malý teč a pripíšu ho ako vlastný gól. Beriem to ako fakt a súčasť môjho povolania.“

Ako dlho sa rodilo rozhodnutie, že ukončíte kariéru v reprezentácii?
„Dosť dlho. Stále som si v hlave dával proti sebe pre a proti. Dokola som si dával otázku, či to rozhodnutie skončiť, je správne. Skrátka, vôbec to nebolo jednoduché. Postupom času na základe udalostí, ktoré sa udiali, som sa prikláňal ku koncu. Dá sa teda povedať, že odchod trénera Kozáka moje rozhodnutie urýchlil. Nechcem tým však povedať, že to bol hlavný dôvod. Vtedy už tie moje myšlienky nabrali taký reálnejší spád a považoval som to vtedy za správne. Tým, že sa vlastne vymenil celý realizačný tím na čele s trénerom a s nimi som fungoval najdlhšie a vzťahy medzi nami boli nadštandardné, tak sa to urýchlilo. Samozrejme, že nový realizačný tím aj s trénerom Hapalom neboli žiaden problém, ale na základe svojho veku a tých udalostí som usúdil, že to rozhodnutie bude správne. Nechcel som totiž začínať nový kvalifikačný cyklus s tým, že by som sa mohol dostať do takého štádia, že by som predsa len po dvoch zápasoch skončil. Chcel som, aby mal tréner Hapal priestor na zloženie mužstva, ktoré bude ťahať celú kvalifikáciu a bude fungovať na dlhšiu dobu.“

Keď sa na to pozriete s odstupom času, neľutujete?
„Myslím si, že to bolo správne rozhodnutie. Keďže roky pribúdajú a ja si chcem predĺžiť futbalový život, potrebujem menej zápasov, menej cestovania a viac času na regeneráciu. Už sa chcem sústrediť len na klubovú kariéru.“

Kto bude pri vašom poslednom zápase v reprezentácii na štadióne?
„Všetci podstatní, ktorí ma počas môjho futbalového života podržali a stáli pri mne, teda otec, mamina, manželka so synom, súrodenci a najbližší kamaráti. Sú to ľudia, na ktorých mi najviac záleží, ktorí sú pre mňa v živote najdôležitejší, a preto som rád, že pri tom mojom poslednom zápase môžu byť a budú tam so mnou.“

Ako sa pred tým posledným zápasom za národný tím cítite?
„Zatiaľ som v pohode, nepripúšťam si to a pripravujem sa ako na každé jedno stretnutie. Ale keď sa už ten zápas bude blížiť, určite tam budú iné emócie.“

Myslíte si, že sa neubránite slzám?
„Uvidíme. Som emotívny človek. Vždy, keď som počul pre zápasom hymnu, tak to vo mne vrelo, takže som zvedavý, ako to bude teraz. Ťažko to môžem predpovedať.“