angle-down angle-left angle-right angle-up calendar card city-banch conference exchange facebook football goal instagram lang-gb lang-sk long-arrow-down long-arrow-left long-arrow-right long-arrow-top maintenance menu neck pin rss scroll-arrow scroll-outline search teams thumb-up twitter video whistle youtube close

SR 21: Sokolíkom nebolo dopriate doletieť do Krakova, chlapci, sme na vás hrdí!

25. Jún 2017

LUBLIN (SFZ/PETER ZEMAN) – Hráči a realizačný tím sledovali v hoteli Ilan zápasy C-skupiny, po mrzutej výhre Talianov nad Nemeckom 1:0 sa lúčia so šampionátom.

Smútok, hnev, bezmocnosť. K tomu ticho a uprené pohľady smerom do prázdna. Vo vzduchu otázka „prečo“ a vo vnútri bolesť, krivda a pachuť toľko skloňovaného pojmu „respect“. Tí, čo sledovali duel Talianska s Nemeckom, a najmä jeho záverečnú dvadaťminútovku, vedia, že nápis na rukávoch dresov týchto tímov nekorešpondoval s jeho významom.

Chalani sledovali večerné dianie opäť v hoteli Ilan. Realizačný tím spolu v izbe kouča Hapala, včerajšia zostava si dala opäť rande v miestnosti masérov, ďalšie skupinky na svojich izbách. Postupová matematika ponúkala niekoľko možností, po polčasoch sa vykryštalizovala do zaujímavej polohy. Stačil jeden gól Česka, Talianska alebo Nemecka a boli by sme opäť tí postupujúci. Na prvý pohľad nič nereálne. Duel Dánska s Českom stratil pointu po góle Dánov a nikto neprepínal televízor ani po vyrovnaní Česka na 2:2. Pozornosť pútal pôvodne šláger na ostrie noža, v reále len priateľský zápas, Talianov s Nemeckom. Po prvých minútach druhého polčasu sa ozvalo z úst „Šula“ Haraslína prvé nesmelé - „čo to hrajú...?“  Fyzioterapeut Martin Nozdrovič dodal: „Toto je akože presing Nemecka?“  Za stavu 1:0 pre Taliansko postupovali Nemci aj Taliani. Nikto to nevyslovil nahlas, ale bolo jasné – že je zle...

Výsledok poznáte. Chalani sa začali schádzať na chodbe. Neveriacke pohľady, smutné tváre v dlaniach, ticho a podvod v duši.

Otočme list, už len preto, že púť na šampionáte ukončilo výnimočné mužstvo, s výnimočnými výsledkami a postojmi trénera a realizačného tímu. Už popoludní kouč Hapal prisľúbil, že na tlačovku o 23:00 príde medzi novinárov bez ohľadu na to, či postúpime alebo vypadneme. Sľub chlapsky dodržal, prišiel. „S veľkým rešpektom voči Angličanom a Španielskom tento šampionát pre mňa končí a ďalší priebeh sledovať nebudem,“ povedal na úvod a jeho pohnutý hlas v kombinácii so slzami na krajíčku a prostou ľudskosťou, museli zasiahnuť aj najtvrdšiu skalu.

Zložil rešpekt a poklonu svojim hráčom, oznámil, že sa ponáhľa za nimi aby si s nimi povedal niekoľko dôležitých slov, poďakoval sa novinárom za spoluprácu a keď opúšťal miestnosť – zožal od zástupcov médií standing ovation. 

Ťažko hľadať slová, akými opísať sobotňajší večer v Lubline. Poznáte to, keď neviete nájsť tie správne slová a márne hľadáte myšlienku, ktorou by ste ukončili, napríklad tento článok. A v tom vám cinkne sms-ka, zhodou okolností od nemenovanej fanynky našich sokolíkov a prečítate si v nej všetko, čo ste chceli napísať: „Videla som video z tlačovky, ten tréner je úžasný. Škoda, chalani mali aj na finále. Je vidieť, že svojich hráčov berie viac ako len nejaké futbalové mužstvo.“ Spontánne som odpísal: „Preto to aj dotiahli tak výnimočne ďaleko. Dali do toho srdce a to je tá energia, ktorú cítilo celé Slovensko.“

Svitlo mi, že tým je povedané všetko... Chalani baľte veci, je čas ísť domov. Čakajú vás tam vaši fanúšikovia, aby vám povedali, že ste naši hrdinovia, víťazi a sme na vás nekončne hrdí.