„Čo je s Vami?“ Dušan Tittel: Venujem sa deťom, pestujem kvety, milujem umenie, zbieram obrazy

BRATISLAVA (SFZ) – Prvé futbalové kroky robil na Orave, no už ako dorastenca si ho tréner Obert zavolal do bratislavského Slovana. Mame splnil prianie a vyštudoval vysokú školu, otcovi sen a stal sa z neho ligový futbalista. V reprezentácii ako jeden z mála okúsil československý i slovenský dres, trikrát sa stal na najlepším futbalistom roka, v zahraničí bol spoluhráčom Cantonu vo francúzskom Nimes. Miluje umenie, číta knihy, zbiera obrazy a ako sám hovorí, možno ich raz na dôchodku sám začne maľovať. O tom ako mu pani Antalovičová neprávom vynadala za zlomenú sánku jej synovi, kto zlomil jemu dvakrát nos, ako nešťastnou zhodou okolností putoval po súboji s Pavlom Hapalom na operačný stôl, ďalšie zaujímavosti a svoj životný príbeh nám v seriáli „Čo je s vami?“ z dielne Futbalnet TV, vyrozprával Dušan Tittel.

Nomináciu do našej relácie ste dostali od bývalého spoluhráča Tibora Jančulu.

"Zažili sme toho veľa na ihrisku aj mimo neho, napriek tomu, že nebol veľmi vysoký postavou, bol to kanonier. Bol rýchly, pohotový, vždy sa vedel dostať do situácií z ktorých padali góly. Mal som možnosť krátky čas ho aj trénovať a musím povedať, že to boli ťažké chvíle, pretože som sa musel rozhodovať medzi ním Robom Vittekom a Ľubom Meszárošom. Nebolo jednoduché vyberať z tejto trojky dvojicu, ktorá dostane príležitosť v zápase. Tibor bol najstarší, tak som sa mu prihováral, že v druhom polčase príde jeho chvíľa. Je to kamarát, často sa stretávame a veľa spolu komunikujeme.“

V československej reprezentácii ste odohrali 11 zápasov, pamätná je najmä výhra 3:2 nad Španielskom v kvalifikácii o postup na ME 1992.

"Po MS 1990 prišlo k zmene na trénerskej lavičke, dvojicu Vengloš - Ježek nahradili Milan Máčala a Milan Lešický. Prišla ponuka reprezentovať, debut vo Fínsku a v závere zápasu som nastúpil aj proti Francúzom, kde som prihrával na gól Skuhravému. Nasledoval duel so Španielskom v Prahe na Strahove, kde som dostal za úlohu všímať si v strede poľa tvorcu hry Martina Vazqueza. Vyhrali sme 3:2, pršalo, darilo sa mi, mal som prsty v treťom góle, ktorého autorom bol Ľubo Moravčík. Pre mňa to bolo najpamätnejšie stretnutie vo federálnom výbere.“

Verili ste, že môžete dostať šancu vo federálnom výbere ČSFR?

"Slovenskí hráči to mali vždy trochu ťažšie prepracovať sa do federálnej reprezentácie. Po úspešnom vystúpení na svetovom šampionáte v Taliansku vládla v Československu prajná futbalová atmosféra. Pre mňa to bola skvelá skúsenosť, priznám sa, nikdy som ani len nesníval, že by som mohol hrávať za Československo.“

Po vzniku slovenskej futbalovej reprezentácie ste boli pilierom mužstva, ktoré sa pokúšalo uspieť v prvej kvalifikácii o postup na ME 1996.

"Slovenská reprezentácia sa nerodila ľahko. Tréner Vengloš sa snažil zostaviť čo najsilnejší tím, často bolo v kádri osem-deväť hráčov zo Slovana, takže sme sa dobre poznali. Rivalita medzi Trnavou, Slovanom a Košicami bola, ale v reprezentácia išla bokom, vychádzali sme spolu veľmi dobre. Chýbali nám skúsenosti z medzinárodných zápasov. Nastupovali sme proti Francúzsku, ale keby niekto spočítal, koľko mali naši hráči odohraných zápasov v repre, bolo by to veľmi nízke číslo. Hrali sme doma na Tehelnom poli, uhrali sme remízu 0:0, čo nebolo zlé. Počas zápasu vyplo osvetlenie, chvíľu sa nehralo a na ihrisku som sa stretol aj s bývalým spoluhráčom z Nimes Ericom Cantonom. Po zápase sme si vymenili dresy. Aj keď sme na šampionát nepostúpili, zostali mi pekné spomienky.“

Ako ste vnímali vtedajších legionárov Petra Dubovského a Ľuba Moravčíka?

"Keď tréner Jankech vytiahol v Slovane z dorastu mladého Dubovského medzi seniorov, mal som ho na tréningu vo dvojici. Neskôr sa priznal, že mi prihrával so strachom, aby mi ako staršiemu spoluhráčovi nedal nepresnú prihrávku. To ma prekvapilo. Pritom som sa vždy snažil mladým hráčom skôr pomôcť, aby boli pokojní a uvoľnení. Peter bol jeden z najväčších hráčov slovenského futbalu. O Ľubošovi ani netreba hovoriť, v mojej generácii československého a slovenského futbalu patril k tým najlepším futbalistom. Veľká osobnosť doma i v zahraničí. V čase kedy som hrával v Nimes, Ľubo pôsobil tiež vo Francúzsku, v Saint-Étienne.“

V slovenskej reprezentácii ste sa preslávili exportným gólom z priameho kopu v Španielsku, do siete slávneho Zubizarretu.

"Trestné kopy som kopal aj v lige, ale je pravda, že ľudia po Slovensku mi pripomínajú práve tento gól v Tenerife do siete Zubizarretu na 1:1. Keď vidím dnes tú diaľku, čudujem sa, že som sa vôbec odhodlal k strele (smiech). Škoda, že sme ten zápas nedotiahli do úspešného výsledku, Španieli v druhej časti hry pritlačili, strelili nám ďalšie tri góly a zaslúžene vyhrali. Ale spomína sa na to príjemne. Keby som mal vybrať svoj najpamätnejší reprezentačný gól, bol by to rozhodne tento.“

Ako jeden z mála hráčov ste okúsili reprezentáciu Československa aj Slovenska. Uvedomujete si to?

"Som rád, že som dostal možnosť hrať v oboch výberoch. Zažil som skvelých spoluhráčov Ivana Hašeka, Michala Bílka, Pavla Kuku a ďalších. My sme spolu českými chlapcami vychádzali veľmi dobre, tvorili sme výbornú partiu.“

Ako sa dostal chlapec z Oravy do veľkého Slovana?

"Najväčšia vďaka patrí trénerovi Slovana Jozefovi Obertovi. V tom čase trénoval dorast, pricestoval s mužstvom do Dolného Kubína na turnaj, po zápase ma oslovil a o mesiac som sa sťahoval do Bratislavy. Bolo to veľmi rýchle a nečakané. Predtým ma oslovili zástupcovia z Interu a Banskej Bystrice, mama trvala na tom, aby som dokončil školu. To bola jej podmienka. Nepáčilo sa jej, že by som mal v takom veku dochádzať do Bratislavy vlakom, nakoniec to všetko dobre dopadlo. V Slovane boli vytvorené výborné podmienky. Samozrejme, keď vidím ako bývajú súčasní hráči a ako sme bývali my, spolu s Lacom Peckom, Jarom Timkom, Palom Gostičom, pod tribúnou na Tehelnom poli... Tam sme mali izby, na gymnázium som chodil na Tomášikovu ulicu, doštudoval som vysokú školu. Mame som splnil sen a otca som potešil tým, že som hral ligový futbal. Slovanu som vďačný za veľa, otvoril mi dvere do vrcholového futbalu.“

Váš otec mal však bližšie k Spartaku Trnava. V mladosti vyrastal s bývalým reprezentantom Dušanom Kabátom.

"To je pravda, no ako dieťa som sa necítil na Orave ako slovanista alebo Trnavčan. Hoci otec pochádza od Trnavy a vyrastal na dvore s neskorším topfutbalistom Dušanom Kabátom, v tom veku som neriešil Slovan alebo Trnavu. Bol som rád, že hrám futbal.“

Spomenuli ste bývanie na štadióne na Tehelnom poli, to je rarita bývať priamo pod tribúnou.

"Keď ma prišli pozrieť rodičia a videli aký tam máme bordel… Bývali sme štyria chlapci v dvoch izbách. Nebola tam sprcha, tá bola len v kabíne. V izbe bolo jedno umývadlo, toaleta. Boli to sparťanské podmienky, ale na druhej strane, ten pocit, že bývate priamo na štadióne, stál za to. Neskôr k nám pribudol do partie Miloš Glonek, vo voľnom čase sme chodili do školy, často sme navštevovali kurty Slovana a sledovali zápasy a tréningy tenistiek. Zažil som peknú mladosť.“

V Slovane ste sa chopili šance po tom, čo „belasí“ zostúpili do 1. SNL.

"Rudo Bobek, Vlado Bechera, Štefan Horný, Igor Frič, Palo Michalík, nerád by som na niekoho zabudol, boli výborní futbalisti a dosiahli toho veľa v kluboch aj v reprezentácii. Žiaľ, Slovan vtedy vypadol z federálnej ligy a prišiel čas našej generácie, teda Šaňa Vencela, Romana Ježíka, Ondra Krištofíka. Tréner Valér Švec sa pokúsil s nami postúpiť, ale v prvom roku sme nestačili na suverénnu Nitru, v druhom postúpil Inter o skóre po kontroverznej výhre 7:1 nad Levicami v poslednom kole. Postúpili sme až v nasledujúcej sezóne pod trénerom Zacharom. Ten nastavil latku náročnosti veľmi vysoko a dodnes sa usmievame, keď počujeme hráčov keď sa sťažujú koľko toho odtrénovali. My mladí sme to ešte nejak ustáli, tí starší to však mali pri trénerovi Zacharovi mimoriadne ťažké.“

Váš prvý ligový zápas?

"Pod trénerom Jankechom proti Sigme Olomouc (1:1). Hral som na top kanoniera Radka Druláka. Mal som 20 rokov, tam sa začalo tvoriť mužstvo, ktoré bolo neskôr úspešné vo federálnej lige a tiež v slovenskej, keď získalo tri tituly v rade.“

Váš prvý ligový gól?

"V 2. kole v Hradci Králové. Vyhrali sme 3:0, centroval Rudo Ducký a bol z toho prvý úspešný ligový zásah.“

Ako hodnotíte prestup do francúzskeho Olympique Nimes?

"Myslím si, že tento krok nebol najšťastnejší. Prišiel som v roku 1991 do Francúzska, neovládal som jazyk, mužstvo hralo iným herným štýlom, všetci hráči hrali len dopredu, nikto nebránil. Bola to však výborná životná skúsenosť. Mal som možnosť byť sám vonku, dokázal som sa o seba postarať. Mal som možnosť vidieť ako sa pracuje v zahraničnom klube, ale dnes by som tento krok neurobil.“

Po dvoch rokoch ste sa vrátili domov na Slovensko, opäť do bratislavského Slovana.

"Bol to správny krok, o čom svedčí trojnásobné prvenstvo v ankete Futbalista roka, možno keby som premýšľal inak, mohol som pokračovať niekde v zahraničí. Chcel som sa však vrátiť domov. Ja som upnutý na rodinu, na priateľov, na domov. Dnes by som situáciu riešil inak, ale nič neľutujem. Všetko bolo tak ako malo byť.“

Zažili ste slávne zápasy Slovana v pohárovej Európe proti Aston Ville, Kaiserslauternu a najmä pamätné víťazstvo nad Dortmundom.

"Mali sme silnú generáciu hráčov, na zápasy chodilo veľa ľudí, trénoval nás charizmatický Dušan Galis. S Aston Villou sme doma hrali 0:0, tam sme prehrali 1:2. Veľa nechýbalo, aby sme postúpili do ďalšieho kola. Túžili sme po úspechu, samozrejme, chýbali nám skúsenosti. Slovan v každom prestupovom období uvoľňoval hráčov, za ktorých neprichádzala adekvátna náhrada. Petra Dubovského, Miloša Gloneka, Sama Slováka, Igora Dema nahrádzali mladí, perspektívni hráči, ale tým chýbali skúsenosti na to, aby sme postupovali cez Aston Villu alebo Dortmund. V jednom zápase sme ich ešte dokázali zdolať, ale odvety sme nezvládli. Paradoxne, začínali sme vždy doma, v odvetách potom prišlo aj na diplomaciu, napríklad v Dortmunde nám vylúčil rozhodca Soboňu… Mňa teší, že som z pozície stopéra dokázal streliť každému z týchto súperov gól. Sú to pekné spomienky.“

V sezóne 1997/98 ste nečakane prestúpili do trnavského Spartaka.

"Bolo to vyvrcholenie toho, čo sa dialo dlhší čas v Slovane. Každý rok odišli hráči, prišli nezhody s vedením, meškali peniaze, Dušana Galisa pred záverečným kolom predošlej sezóny odvolali z funkcie trénera týždeň pred finále Slovenského pohára proti Prešovu. Trofej sme pre Slovan ešte vyhrali, ale hráčom končili zmluvy a tak sme na protest proti vedeniu odišli aj s trénerom do Trnavy. Nechcel sme dráždiť fanúšikov Slovana či Trnavy, chcel som len hrať futbal tam, kde ma chceli.“

Na prvý tréning v Trnave prišla neuveriteľná návšteva.

"Bolo tam snáď päťtisíc divákov. Hneď v prvom zápase som skóroval, v ďalšom kole sme porazili Slovan 4:1. Malo to atmosféru, obrovský náboj.“

S Trnavou ste získali Slovenský pohár, vo finále proti 1. FC Košice ste opäť trafili do šibenice z priameho kopu.

"Vyčítam si, že sa nám nepodarilo získať pre Trnavu titul. Veľmi som ho prial sebe aj Trnave. Mali sme dobré mužstvo, Košičania boli vtedy na vrchole, zdolali sme ich v Slovenskom i v Matičnom pohári. Čo sa týka finále domáceho pohára, duel proti Košiciam bol môj najťažší. Podarilo sa mi streliť gól a od usporiadateľov som dostal cenu pre najlepšieho hráča zápasu - televízor Orava (úsmev). Pre Trnavu to bola prvá trofej po dvadsiatich rokoch, ale doteraz ma máta, že sme nevybojovali titul.“

Trikrát v rade ste triumfovali v ankete o najlepšieho Futbalistu roka (1995, 1996, 1997).

"Teší ma, že sa mi to podarilo v spoločnosti Dubovského, Moravčíka, Kindera, Karhana a ďalších výborných futbalistov. Vyhýbali sa mi zranenia, napriek tomu že som bol obranca, strieľal som veľa gólov.“

Ktorí z vašich spoluhráčov vás upútali svojim futbalovým umením najviac?

"Prehľadom v zakončení určite Peter Dubovský. Mal prehľad, bol fyzicky výborne stavaný, bol to výnimočný hráč. Ondrej Krištofík vynikal videním a cítením hry. V Slovane sme mali vtedy od brankára až po Jara Timka v útoku kvalitný tím. Jaro sa na hrote nedal odstrčiť od lopty a ak ho niekto odstrčil, vrátil sa do súboja zas. Svojim prístupom bol iný, svojský. Keby som si dal ja pred zápasom dve deci vínka tak nenastúpim, ale Jaro prišiel na ihrisko a bol najlepší.“

Popri futbale sa vám podarilo získať aj vysokoškolské vzdelanie.

"Okrem mňa tiež Šaňovi Vencelovi, Mirovi Hirkovi, či Milošovi Glonekovi. Mladým hráčom radím, aby študovali jazyky, aby ukončili školy, aby sa pripravili na to, čo príde. Prvých tridsať rokov je pre mladého futbalistu pekných. Robíte to, čo vás baví, ak ste úspešný, žijete si pekný život. Ale po tridsiatke príde druhá časť života, ktorá je ešte o čosi dlhšia ako tá prvá. Pribudne vám vek, už nerobíte to čo ste robili, je to v živote ťažšie. Preto je dobré myslieť prvých tridsať rokov na to, čo budete robiť druhých štyridsať rokov až do dôchodku.“

Pani Antalovičová vám po zápase v Nitre vynadala, vraj ste v súboji zlomili jej synovi nos.

"Ona si ma pomýlila. Bola to zlomená sánka a zlomil mu ju Ondrej Krištofík. Tesne pred koncom som dal gól, odchádzal som spokojný a v tom pani Antalovičová nabehla a spustila na mňa, že som ublížil jej synovi. A pritom to bol Ondrej. V súboji ho trafil lakťom. Mrzelo ma to, nikdy som nepatril k tým, ktorí by niekomu lámali v súbojoch kosti. Tiež som utŕžil, dvakrát mám zlomený nos, patrí to k súbojom. Čo je zaujímavé, vďaka pánovi Vincúrovi sme sa s pani Antalovičovou neskôr stretli na reprezentačnom zraze a tam sme si všetko vysvetlili.“

Kto zlomil nos vám?

"Prvýkrát, keď som bol ešte chlapec, som sa zranil na ľadovej ploche, druhýkrát to bol Viktor Dvirnik, vtedy už hráč pražskej Sparty na Tehelnom poli. Patrí to k futbalu, s Viktorom si občas zavoláme. Ale najvážnejšie zranenie som utŕžil po súboji s Pavlom Hapalom. Už to nie je na tvári vidieť, ale na Dukle mi v súboji zlomil lícnu kosť (úsmev). Išiel som do súboja, on ma preskakoval a kolenom ma zasiahol do lícnej kosti. Rodičia vtedy navyše pricestovali na Julisku, mama to videla… To je to najhoršie, keď mama vidí zranenie svojho dieťaťa. Operovali ma v Bratislave, so zraneniami musí futbalista počítať.“

"Teraz prežívam pekné obdobie, venujem sa najmä deťom. 10-ročný Timo hrá v prípravke Slovana, 11-ročná Karolínka sa venuje volejbalu v Slávii UK. Veľmi sa teším, že voľný čas môžem venovať im. Posledné štyri roky som pôsobil s vyzývateľom Tiborom Jančulom v Národnej rade, kde sme sa snažili, aby sme vytvárali čo najlepšie prostredie pre rozvoj športu na Slovensku. Šport potrebuje podporu. Celý rok, kontinuálne a niekoľko rokov v rade.“

Je to ťažšie na ihrisku alebo v politike?

"Na ihrisku to bolo ľahšie. Hralo sa viacmenej fair-play. Stane sa, že súper vás podrží za dres, rozhodca zapíska nesprávne. Ale existujú pravidlá a tie platia. V politike je to o množstve stretnutí, musíte presviedčať, argumentovať a aj keď prídete s najlepším návrhom, nie vždy uspejete. Pretože to je politika. Ste presvedčený, že robíte dobrú vec, ale nakoniec zostanete frustrovaný. Príde na samotné hlasovanie a polovica poslancov, ktorí nikdy nešportovali, to v okamihu zmietne zo stola a dá palec dole.“

Ako trávite voľný čas? Čo vám vie pohladiť dušu?

"Najradšej trávim čas s deťmi. Mám chalupu na Orave, prídem domov, stretnem sa s rodičmi, snažím sa pestovať bylinky, kvety, tréner Jankech ma priviedol k záhradke a k domácim zvieratám. Máme mačku, máme zajace a až raz budem na dôchodku, dúfam, že pribudne aj pes.“

Aká je vaša vysnívaná predstava takého skutočného dôchodku?

"Sedieť na chalupe, pes leží vedľa mňa a ja počúvam reláciu s mikrofónom za futbalom. Deťom hovorím, že raz to tak bude. Mám veľmi rád umenie, zbieram obrazy, navštevujem galérie, čítam knihy, obdivuje sochy. Mám priateľov, ktorí mi vždy doporučia niečo hodnotné v oblasti umenia. Veľmi blízka mi je skupina Galandovcov, konkrétne páni maliari Laluha, Paštéka, Kompánek… Keď som si od nich kupoval prvé obrazy, ku každému z nich mi pridali aj jedinečný príbeh. Tak ako každý gól má svoj príbeh, majú svoje príbehy aj obrazy. Debatovali sme o tom, čo v obraze vidí autor, čo v ňom vidím ja. Je to pre mňa relax na duši, ležať v posteli a pozerať sa na dielo obľúbeného autora.“

Maľujete vy sám obrazy?

"V minulosti som o niečom takom uvažoval, dokonca som dostal maliarske náradie, ak to tak môžem nazvať, ale ešte som neprišiel k tomu, aby som si trúfol, aby som sa odhodlal. Vždy som bol viac zameraný technicky, bližšie mi je písmo a architektúra. Do maľovania som sa ešte nepustil, ale povedzme, že o chvíľu sa blíži ten dôchodok a keďže relácia s mikrofónom za futbalom bude iba cez víkendy, možno počas bežných pracovných dní príde aj na to maľovanie.“

Vediete deti k vrcholovému športu alebo kladiete viac dôraz na ich vzdelanie?

"Zatiaľ je to tak päťdesiat na päťdesiat. Dcéra absolvovala prijímacie pohovory na osemročné gymnázium, dobre sa učí, Timo je chalan takže každá jednotka je vydretá a zaslúžená. Myslím si, že Karolínu volejbal veľmi baví, má na to postavu a v jedenástich rokoch aj potenciál napredovať. Cieľom nie je reprezentácia, dôležité je aby ju volejbal bavil, aby bola v kolektíve. Čo sa týka Tima, riešime dilemu. Chce byť brankárom, my ho z brány tak trochu stále vyháňame. Nie som si istý, či sa nám to podarí. Ja som v mladosti tiež túžil byť brankárom, často som si na tréningoch navliekal brankárske rukavice. Otec ma z brány ako chlapca vyháňal a asi urobil dobre, keď sa mi podarilo vo futbale to, čo sa mi podarilo.“

"Na jednej čiernobielej fotografii z mladosti sa teším spolu s Ondrom Krištofíkom, Lacom Peckom a Milošom Glonekom v drese Slovana z víťazného gólu. Hovorím si, že raz by sme sa mohli, po tridsiatich rokoch, postaviť do tej istej pozície a zapózovať fotografom. Môj výber bude teda niekto z tejto štvorice. Vzhľadom k tomu, že Lacko Pecko pochádza z Kysúc, ale študoval u nás na Orave a v Dolnom Kubíne sme zažili dorasteneckú ligu, rok po mojom prestupe do Slovana prišiel do Bratislavy aj Laco, a bývali sme spolu na izbe, rád by som posunul štafetu Lacovi Peckovi."

Dátum narodenia: 27.12.1966
Miesto narodenia: Námestovo
Post: obranca
Reprezentácia ČSFR: 11 zápasov (1990 – 1991)
Reprezentačný debut: 20.08.1990 v Kuusankoski v prípravnom zápase Fínsko – ČSFR 1:1
Reprezentácia SR: 44 zápasov / 7 gólov (1994 - 1998) 
Reprezentačný debut: 30.03.1994 v La Vallette v prípravnom zápase Malta - Slovensko 1:2.

ÚSPECHY:
3 x majster SR: 1994, 1995, 1996 (Slovan Bratislava)
1 x majster Cypru: 2001
4 x víťaz Slovenského pohára: 1987, 1994, 1997 (Slovan Bratislava), 1998 (Spartak Trnava)
3 x Futbalista roka: 1995, 1996, 1997

KLUBY:                
Slovan Bratislava (1982 – 1991)  
Olympique Nimes (1991 – 1992)
Slovan Bratislava (1993 – 1997)
Spartak Trnava (1997 – 1999)
Omonia Nikózia (1999 – 2001)
Slovan Bratislava (2001)