Ladislav Petráš: Stretnúť sa s Pelém je celoživotné šťastie

BRATISLAVA (SFZ) – Pred päťdesiatimi rokmi 3. júna 1970 sa v mexickej Guadalajare hral zápas Brazília – Československo, ktorým vstúpili do šampionátu neskorší majstri sveta a výber pod vedením Jozefa Marka. V našom mužstve nastúpilo v základnej zostave osem Slovákov, Ladislav Petráš strelil v 11. minúte vedúci gól Československa.
Denník Folha de Sao Paulo pripravil špeciálny seriál pri príležitosti 50. výročia definitívneho zisku zlatej Niké Brazílčanmi, jeho súčasťou je aj rozhovor s Ladislavom Petrášom, ktorý sme kolegom v Latinskej Amerike sprostredkovali.
Jeho celé znenie prinášame aj na futbalsfz.sk.

Čo pre vás znamenalo hrať proti Brazílii v roku 1970 a čo to znamená ešte aj dnes?
“Vari všetci odborníci a futbaloví historici sa zhodli, že brazílsky tím na MS 1970 bol najlepším v dejinách tohto športu. Mal som tú česť proti tomuto výberu hrať, Felixovi dokonca streliť gól a to je skutočnosť, ktorá bude so mnou spojená do konca života. Takže bol som z toho šťastný vtedy a som aj teraz, po 50 rokoch. A okolnosti, spojené s týmto zápasom a mnou, budú žiť večne.“
Aká bola taktika čs. mužstva v tomto zápase? Pripravovali ste sa špeciálne na Pelého alebo iného brazílskeho hráča?
“Prosím vás, aká špeciálna príprava? Ako by ste chceli brániť génia? A v brazílskom mužstve boli okrem Pelého aj ďalší výnimoční hráči. Motiváciou bol už samotný zápas, chceli sme obstáť a kým nám sily stačili, aj tak bolo. Hanbu sme si napriek prehre 1:4 neurobili, aj keď kto vidí len pomer gólov, môže si myslieť iné. My, čo sme v tom zápase hrali, a tí, čo ten zápas videli, však vieme svoje. Napokon, vo finále tohto šampionátu prehrali 1:4 aj Taliani.“
Čo si pamätáte zo zápasu? Vymenili ste si s niekým dres?
“Pamätám si mená súperov, mená spoluhráčov, môj gól... Dres som si vymenil s Carlosom Albertom. Tak sme sa dohodli už pred zápasom, takže napríklad Pelého „dostal“ Ladislav Kuna. Mimochodom, už nemám ten brazílsky dres ani ja, lebo som ho požičal jednému mládežníckemu trénerovi, aby ním motivoval svojich malých chlapcov, a akosi mi ho „zabudol“ vrátiť, vraj sa kdesi stratil.“
Vedeli ste, že vaša oslava gólu prežehnaním sa kľačiac na zemi, spôsobila v Brazílii veľké prekvapenie?
“Určite to vyvolalo záujem, pretože po mne opakovali takéto gesto mnohí futbalisti. Ale bol som prvý na majstrovstvách sveta, kto ho spravil. A že aj v Brazílii si to všimli, viem tiež, pretože ešte do Mexika mi prišiel list, že jeden z otcov, ktorému sa počas majstrovstiev sveta narodil syn, ho pomenoval po mne. Takže teraz kdesi u vás chodí po svete nejaký 50-ročný Gustavo alebo Mario alebo José Ladislav Petráš...“
Aký bol váš osobný vzťah k náboženstvu a komunizmu v bývalom Československu?
“Slovensko vždy bolo katolícke, aj v ére socializmu, pravda vtedy bola štátna politika iná a náboženstvo bolo len akosi tolerované. Od detstva som chodil do kostola, robil som tak aj ako dospelý, že som bol futbalista na tom nič nezmenilo. A hoci to možno prekvapí, napriek tomu jednoznačnému gestu som nemal doma po návrate žiadne problémy. To mi nik nevyčítal, hoci sa mi aj niektorí českí novinári snažili priťažiť. Ale riešilo sa vtedy iné a mne sa nič nestalo.“
Mysleli ste si, že by Československo mohlo po vašom góle na 1:0 vyhrať ten zápas?
“Na to sme fakt nemysleli. Jednak sa počas zápasu zaoberáte inými myšlienkami a potom ten gól padol veľmi skoro, nejaká 10. či 11. minúta a to ostávalo do konca ešte veľa času. A ako sme už hovorili, Brazília mala skvelé mužstvo, udržať tesný náskok tri štvrtiny zápasu proti nemu bolo nemožné.“
Ako vám bolo po prehre 1:4?
“Bol to prvý zápas na majstrovstvách sveta a my sme prehrali. Na takomto podujatí hráte v skupine tri zápasy a v nich musíte získať čo najviac. To nie je ako dlhodobá súťaž, kde prehru môže napraviť aj niekoľkokrát. Prehrali sme, ale všetkým bolo jasné, že s touto Brazíliou prehrá každý. Takže sme chceli v ďalších dvoch stretnutiach uhrať viac, lenže sme tesne prehrali aj tie. Vždy o gól. Chýbali nám sily. Mali sme nedostatočnú aklimatizáciu na mexické podnebie a to sa prejavilo.“
Mysleli ste si, že po mexických majstrovstvách sveta by sa vám mohla naskytnúť možnosť hrať vo veľkých európskych kluboch? Prečo ste hrali vlastne len na Slovensku, hoci ste boli jedným z najtalentovanejších československých futbalistov tejto  generácii?
“Všetci sme túžili zahrať si za lepší klub. Ale v tej dobe to nebolo možné, štát to nedovoľoval. Jedine za cenu emigrácie a na to bolo treba byť buď veľmi vnútorne silný alebo bezcitný. Pretože emigrácia znamenala, že možno už nikdy neuvidíte najbližších, rodičov, súrodencov, priateľov. A to som ja nedokázal. Nevedel som predstaviť, že by som už nepohladil mamu, nestretol sa s otcom. To by som nedokázal hrať futbal ani v najlepšom klube sveta.“
Ak by ste sa dnes mohli znova stretnúť s Pelém, čo by ste mu povedali?
“Od Mexika sme sa raz stretli, v roku 1994 u nás v Košiciach. Len sme si ruky podali, na viac nebolo času, lebo okolo neho je vždy a všade hotové peklo. Čo by som mu povedal? Viete, stretnúť sa s ním, futbalovým kráľom, aký sa narodí raz za históriu, je šťastie. Zaželal by som mu veľa zdravia, aby ešte dlho s nami bol a šíril slávu a krásu futbalu, ako to robí doteraz. Každá doba má svojho velikána či niekoľkých, ale Pelé... Pelé bol, je a bude navždy len jeden.“