Milan Lešický oslávil 75-ku: Teším sa z futbalu, som na celoživotnej dovolenke

BRATISLAVA (SFZ) – V 80-tych rokoch vybudoval v Nitre mládežnícku akadémiu a predbehol dobu. Trénerom mládeže pritom ani nechcel byť, ale čo už, keď bol pod Zoborom jediný, kto mal na to papiere. V Japonsku je symbolom slovenského futbalu. V krajine vychádzajúceho slnka pôsobil štyri roky a doteraz je spojkou medzi futbalovou Áziou a Slovenskom. Počas víkendu oslávil Milan Lešický životné jubileum, dožil sa 75 rokov. Tak veľa videl, poznal, zažil. Nielen vo futbale. Krátka gratulácia k životnému jubileu sa zvrtla na nevšednú futbalovú debatu.

Málokto o vás vie, že ste počas aktívnej kariéry hrávali futbal i hokej.

„Spolu s Fedorom Štarkem sme boli poslednými obojživelníkmi v Nitre. Obidvom športom sme sa venovali od detstva, nevedeli sme sa ani jedného z nich vzdať. Vydržalo nám to až do dospelosti. Samozrejme, nehrali sme horskú ligu a na tak vysokej úrovni to zanechalo časom svoje následky.“

Vysoká záťaž bola príčinou zraneného kolena a predčasného ukončenia kariéry.

„Zranil som sa náhodne v čase, kedy sme s Nitrou dosiahli na dorastenecký majstrovský titul. Prebojoval som sa do seniorského A-tímu a v jednom zo zápasov som si sám zranil koleno. Písal sa rok 1964, medicína nebola na takej úrovni ako ju poznáme dnes. Polroka sa lekári hádali čo so mnou, potom prišlo na operáciu, rozobrali mi koleno do posledného šróbu, hoci išlo o obyčajný meniskus. Nakoniec som sa rozhodol pokračovať iba v hokeji a pri futbale som si našiel miesto na futbalovej lavičke.“

Je pravda, že funkciu trénera mládeže ste v Nitre v samých začiatkoch odmietali?

„Odmietal som trénovať mládežníkov, pretože dovtedy som trénoval vždy iba dospelých. K mládeži som nemal extra vzťah, ale v Nitre som mal jediný licenciu pre trénovanie ligového dorastu. Prišli za mnou s tým, že aspoň dočasne mám prevziať mladých. Mňa to však začalo baviť. Hneď v prvej sezóne sme dosiahli titul majstra republiky a vypracoval som projekt výchovy profesionálneho futbalistu. Futbalová Nitra tak predbehla dobu, vzhľadom na dosiahnuté výsledky som sa stal reprezentačným trénerom a až po šiestich rokoch som sa vrátil k dospelým.“

V čom tkvelo tajomstvo vašich úspechov?

„Pracoval som najskôr desať rokov medzi seniormi a mal som jasnú predstavu o tom, ako má vyzerať futbalista, ktorý vychádza z dorastu. Na tom som postavil svoj projekt. Tí, ktorí dospelých netrénovali, prichádzajú o túto nespornú výhodu.“

Čo ste vštepovali svojim dorastencom?

„Že majú mať v sebe pokoru, majú zdraviť starších hráčov, majú nosiť a pripravovať výstroj a majú si plniť medzi dospelými svoju „službu“. Sebavedomie mladých na ihrisku je v poriadku, ale mimo neho by som bol opatrný. Neuveríte, ale my, za našich čias, keď sme ako mladí prišli medzi dospelákov, sme v kabíne zdravili starších „bozkávam“ a všetkým sme vykali. Dnes sa to už v tejto forme nehodí, to je v poriadku, ale určité ponaučenie si z toho môžu vziať aj súčasníci. Starších o desať rokov treba rešpektovať. Aj keď, dnes je to vlastne tak trochu problém. Veď my už dnes tých starších hráčov v kádroch mužstiev vlastne ani nemáme.“

Ako si vysvetľujete nitriansky zázrak v podobe 3. miesta vo federálnej lige v sezóne 1988/89?

„Jadro mužstva tvorili mladíci, odchovanci mládežníckej akadémie, to znamená Moravčík, Süttö a spol. V Nitre sa vyučoval kombinačný futbal, podobný filozofii španielskych klubov. Trnava mala svoj štýl výchovy dorastu, Košice svoj, Nitra si išla svojou cestou. Dnes to už neexistuje. Dorasteneckí majstri vytvorili medzi seniormi kostru mužstva.“

Sezóna však nezačala slávne.

„Prehrali sme s Vítkovicami 1:4. Bol to môj prvý zápas na ligovej lavičke. Všetci mávli rukou a predpovedali katastrofu. S takým trénerom a s takým mužstvom to vraj dopadne mizerne.“

Posledný zápas Duklou Praha vyvrátil všetky pochybnosti.

„Už na jeseň sme naznačili, že to bude dobré, jar bola ešte lepšia. V poslednom domácom zápase proti pražskej Dukle sme pred vypredaným hľadiskom vyhrali 2:1. Bola to sláva a zároveň mal zápas zvláštnu príchuť, pretože 19-ročný Fero Halás hral pre zdravotné problémy posledný zápas v živote. Napriek tomu som ho poslal na ihrisko. Bol z toho prvýkrát v histórii pre Nitru postup do pohára UEFA.“

Povedzte, bol Fero Halás lepší ako Ľubo Moravčík?

„Boli to dva rozdielny typy hráčov. Halás bol mimoriadne rýchly. Ale mimoriadne. Jeho mama bola hádzanárka, otec bývalý nitriansky futbalista. Mal zdedené bunky pre rýchlosť. Niečo, čo Slováci a hráči v strednej Európe nemali. A to spôsobila po stáročia ťažká strava. Kombinačný futbal sme hrali preto, že sme bežecky a rýchlostne nestačili na tých, čo žili pri mori a jedli ryby.“

Takéto vysvetlenie ešte nikdy nikto nepodal.

„Tak to bolo. Preto sme stavali na kombinácii. A Fero Halás bol absolútnou výnimkou. Hrali sme proti Rusom a Fero ich obehol bez problémov na polovici ihriska o dva až tri metre. Všetci sa čudovali. Škoda, mal vrodenú vadu kĺbu od detstva a prišlo sa na to až vtedy, keď absolvoval veľkú záťaž. Lekári odporučili operáciu a skončiť s futbalom. Bol by to jeden z najlepších hráčov v Európe.“

Neskôr ste pôsobili ako asistent trénera Máčalu pri reprezentačnom nároďáku. Ako si spomínate na toto obdobie?

„Bolo to zvláštne. Ja som sa s funkciou asistenta nikdy nestotožnil, nesedelo mi to ani vtedy. Vychádzali sme dobre, dodnes sme priatelia, ale v skutočnosti išlo o to postaviť k repre jedného českého a jedného slovenského trénera. Vychytali sme však nie najpriaznivejšie obdobie.“

Ako to myslíte?

„Po MS 1990 v Taliansku sa hráči rozpŕchli do zahraničných klubov a po dvoch-troch mesiacoch sa vrátili na zraz dezorientovaní. Hovorili si, že za také drobné peniaze si tu nenechajú nohy lámať. Bolo ťažké ich presvedčiť, aby hrali s maximálnym nasadením. V nároďaku sa hralo skoro zadarmo, v kluboch však zarábali veľké peniaze. Hráčsky materiál bol dobrý, ale okolnosti nám v tomto smere nepriali.“

V roku 1994 ste sa stali prvým tréner novej slovenskej 21-ky.

„Všetky federálne reprezentácie boli zaslúžene tvorené 70-80% českými hráčmi. Boli lepší. A zrazu prišla úloha vybudovať tímy novej reprezentácie Slovenska. Mnohému sme sa museli učiť. A platili sme školné. Hneď v historicky prvom reprezentačnom zápase 21-ky sme hrali v Myjave proti Francúzom, prehrali sme 0:3. Po polčase som čakal, že z toho bude debakel, ale prehrali sme „len“ o tie tri góly. Pre noviny som nešťastne vyjadril, že som spokojný s prehrou 0:3. Bolo to viacmenej nedorozumenie, aj keď vnútorne som bol vlastne rád, že sme neinkasovali vyšší prídel.“

Ale nebola z toho nevydarená kvalifikácia, v desiatich zápasoch ste v spoločnosti silného Francúzska, Poľska, Rumunska, Izraelu a Azerbajdžanu dokázali 4 zápasy vyhrať, 2 remizovať.

„Vyhrali sme vo Francúzsku 1:0. A to bol asi najlepší výsledok 21-ky v histórii. Proti silenému Francúzsku, na čele s Makelelem a ďalšími majstrami sveta, sme dokázali vyhrať.“

Japonsko môžeme určite vyhlásiť za najexotickejšiu misiu v trénerskej kariére Milana Lešického.

„Japonsko bolo zaujímavé po všetkých stránkach. Od tej športovej až po spoločenskú. Pred Japoncami len klobúk dole, moje pôsobenie malo význam aj pre slovenský futbal. Naša reprezentácia bola mojou zásluhou dvakrát na Kirin Cupe a v tom období to znamenal aj finančný prínos do zväzovej kasy. Naše dorastenecké reprezentácie tam boli minimálne päťkrát. Žiaľ, s výnimkou éry Milana Malatinského, sme odchádzali z Japonska na mládežníckom poli s veľkými debaklami.“

Prečo sa nám v Ázii nedarilo?

„Vinou boli klimatické podmienky. Nevedeli sme v tom teple a vlhku hrať. Domáci mi potom hovorili, že si nás zavolali aby sa od nás niečo naučili a zas nám naložili 6:0. Raz nám dali dokonca päť dní na adaptáciu, ale aj tak nám naložili šestku. Japonci majú výbornú mládež. Za normálnych podmienok sme rovnocenní alebo lepší, ale v japonských podmienkach je to zložité. Dodnes tam mám priateľov, mám výborné kontakty a ak sa jedná o niečo o futbalové, v súvislosti so Slovenskom, som prvý, komu zvoní telefón a u koho hľadajú informácie. Cítim sa ako výkonný výbor. Keď to schválim, tak to platí (smiech). Mám tam dôveru.“

Viete si vychutnať futbal? Čo vám vie pohladiť futbalovú dušu?

„Uvedomil som si to až teraz, v čase pandémie. Uvedomil som si, že mi začal futbal chýbať. Keď sa situácia stabilizovala a odštartovali ligy, o to viac som si ho vychutnával. Keď sa ma novinári a priatelia v minulosti pýtali, kam sa chystám na dovolenku, vždy som odpovedal - „ja som celý život na dovolenke“. Možno čakali nejakú zaujímavú destináciu, ale mojou dovolenkou bol a je futbal. Je to veľká zábava, mal som svoju prácu a život pri futbale rád. Naučil som sa žiť so stresom, žiť pod tlakom, nerobilo mi to žiadny problém.“

Tréneri si často sťažujú, že nespávajú. Ako ste sa dostali do takej pohody?

„Ja som spával veľmi dobre keď sme prehrávali. Ale bol som v strehu a spával som ťažšie, keď sme vyhrávali.“

Prečo?

„Bál som sa, že to skončí a potreboval som vytvárať umelé pracovné napätie. Keď mužstvo vyhráva, hráči sú spokojní, robia si čo chcú. Ohrozená je koncentrácia. Vtedy musíte niečo vymyslieť a vytvoriť prostredie, v ktorom budú v strehu. Nie je nič horšie ako kľud v kabíne. Keď som deň pred zápasom videl hráčov ako si vtipy rozprávajú, nikdy to nedopadlo dobre. Keď boli sústredení a nervózni, bol veľký predpoklad, že zápas zvládnu. Spokojnosť v kabíne zabíja futbal. Treba vytvoriť adekvátne napätie.“

Mali to tréneri v minulosti v porovnaní so súčasnou vlnou mladých trénerov ťažšie?

„Jednoznačne mali ťažšiu cestu, kým sa dostali medzi elitu. Museli mať odmakané roky na pozíciách asistentov a šplhať sa postupnými krokmi na najvyššie miesta. Keď sa tam však dostali, bol im dopriaty časový priestor. Zmluvy boli väčšinou na dva až tri roky, tréner mohol realizovať v praxi metodiku, taktiku, svoju filozofiu. Dnes je trénerská lavička ľahšie dostupná, ale v priemere ja na nej mladý tréner polroka a za ten čas sa nedá nič vytvoriť. Navyše si nemôže vyberať hráčsky materiál. Nám sa materiál nemenil a dal sa vylepšovať. Dnes dostane tréner hráčov akých mu dá majiteľ a ak im to ide dobre, dvoch najlepších mu predá. A ak prestane dosahovať výsledky, tak ho vymení. Potom zaznamenáme 34 trénerov za sezónu, čo je asi svetový rekord. Dnes tréner delí svoj plat dvomi, pretože ak podpíše zmluvu na rok a o šesť mesiacov o prácu príde, tak to nie sú peniaze, z ktorých by mohol alebo mal zbohatnúť.“

Hovoríte o vplyve trénera na zloženie kádra, v čom sa ešte zmenila pozícia trénera za tie roky?

„Zmenila sa spoločenská pozícia trénera. Nedostáva sa mu takého uznania ako v minulosti. Tréner patril do partie, v ktorej bol šéf mesta, farár, riaditeľ školy a tréner. V menších mestách to bola elita. Dnes tréner nie je spoločensky docenený.“

História pozná Pelého Brazíliu z MS 1970, Cruyffovu éru holandského totálneho futbalu, či Messiho barcelonský tiki-taka futbal. Ktorý mančaft považujete vy za najlepší v histórii?

„Každé obdobie má svoje hviezdy a svoj štýl. Ale aby som odpovedal na otázku, jednoznačne som inklinoval ku kombinačnému a technickému futbalu. Páčil sa mi futbal Španielov v nedávnom období, keď získali dva tituly ME a svetové prvenstvo v rokoch 2008 – 2012. Mali skvelú generáciu hráčov. Páči sa mi francúzsky futbal, ktorý je obohatený o hráčov čiernej pleti. Tí dodávajú futbalu rýchlosť, obratnosť, pružnosť, obohatili futbal o nové prvky. Každý svetový šampionát, až na výnimky, prinesie vždy nejaký nový, zaujímavý trend. V mojej mladosti som obdivoval Brazíliu. Mala hráčov, ktorí mohli zabávať ľudí a predvádzať svoje technické umenie aj v cirkuse.“

Dá sa technika naučiť?

„Keď to nemá hráč zvládnuté do pätnásteho roku života, už je to stratené. Už sa to nenaučí. V Nitre som viedol technikov Moravčíka, Bochnoviča. Tí spolu v jednom mužstve ani nemohli hrať. Neprihrávali nikomu (smiech). Ľudia sa však chodili na nich pozerať. Pýtal som sa neraz Ľuba Moravčíka, ako robíš tú kľučku? Odpovedal mi: „Tréner, ja neviem. To príde samo v danej situácii.“ A toto sú tí výnimoční hráči. Moravčík vedel obísť aj postranného rozhodcu.“

Mnohí z vašich zverencov sú dnes trénermi. Ako spolu vychádzate?

„Teším sa, keď sa mi sťažujú, že hráči sú takí a takí… A vždy im rád poviem, chlapci, veď vy ste robili to isté. Je zaujímavé, že keď sa z hráča stane tréner, v priebehu týždňa zmení myslenie a všetko vidí inak. Život mi ukázal, že tí, ktorí boli, nazvime ich „problémoví“ hráči, sú z nich výborní tréneri. Všetci hráči „gauneri“, sú dobrí tréneri. Naopak, tí čo plnili všetko do bodky, ani jeden z nich nebol neskôr na trénerskej lavičke úspešný. Také to „gaunerstvo“, v pozitívnom význame, k trénerstvu patrí.“

Keď sme sa dostali až sem, skúste ponúknuť príklad.

„Jeden taký pracuje pre SFZ. My veľmi dobre spolu vychádzame a máme na futbal podobné názory. Vždy si vedel povedať svoje, bol výborný hráč, je skvelý tréner, hovorím o Samkovi Slovákovi.“

Pán Lešický dožili ste sa krásneho životného jubilea, aké sú vaše priania do ďalších dní?

„Najkrajšie je, že som sa vôbec dožil tohto veku. Po toľkých rokoch trénerského remesla, v strese, som si v minulosti myslel, že sa nedožijem ani 50-ky. Všetci mi vždy hovorili, že som vysmiaty, ale tréner je disimulant, ktorý len nemôže ukázať, čo sa v ňom odohráva. Pretože by nemohol vojsť do klietky medzi tigrov, ktorí by ho v momente zožrali. Ale ako som povedal, bola to krásna „dovolenka“. Pamätám si rok 2000. Bol som v Japonsku, mal som 55 rokov a hovoril som si, ako dobre, že som sa dožil prelomu tisícročí. No a dnes mám 75 rokov, som šťastný, že môžem chodiť na futbal. Stále ma baví a napĺňa. A napíšte, že mám rád aj televízny futbal, pretože to môžem vypnúť, keď ma to nebaví (smiech).“

Dátum narodenia:11. júla 1945
Miesto narodenia: Trenčianske Teplice

Hráčska kariéra:
futbal - AC Nitra (1960 - 1970, ČH Bratislava (1967/68)
hokej - Štart Nitra (1960 - 1972) BEZ Bratislava (1967/68)

Trénerská kariéra:
Plastika Nitra (1970 – 1974 a 1975 – 1979 B tím, 1974/75 asistent A tímu, 1988 – 1991 A tím)
FC Slovan Galanta (1979 – 1981)
Zlaté Moravce (1981/82)
Tréner ČSSR 16, 17, 18: 1983 – 1988, viac ako 160 medzištátnych zápasov
Asistent trénera ČSFR A: 1990 – 1993, 24 zápasov
Slovensko 21 (1993 – 1997, 43 zápasov)
Japan sport Promotion Tokio (1998 – 2001)
Futsal Incar Bratislava: 2002 – 2003
MŠK Žilina (2003)
Matador Púchov (2004)
FC Spartak Trnava (2004/05)

Funkcionárska kariéra:
Viktoria Žižkov - športový riaditeľ (2005 – 2008)
Člen VV SFZ (od 2012 - 2017)

Úspechy:
- Dorastenecký majster ako hráč 1963/64, ako tréner 1982/83
- 3. miesto v československej lige (1988/89)
- majster SR 2002/03 (MŠK Žilina)
- majster vo futsale s INCAR Nitra (2002/03)

Projekty:
- výchova profesionálneho futbalistu v Nitre, Interi Bratislava
- "Renato" projekt v Tokiu
- Prvý profesionálny klub v ČSFR (Nitra 1990)
- systém 1. a 2. ligy po osamostatnení slovenského futbalu (1992)