ŽENY A - VERONIKA RYBÁROVÁ, najmladšia členka realizačného tímu: Himaláje sú túžba

BRATISLAVA (SFZ) – Hima je sneh a alaya domov, Himaláje sú najvyšším pohorím planéty. Sú živým a tlčúcim srdcom Ázie, unikátnou zmeskou zaujímavostí, kde si každý nájde to svoje, či ste prírodovedec a či etnológ, či ste dobrodruh alebo objaviteľ, tento región chcete navštíviť, píše sa v propagačnom letáku jednej z cestoviek, ktorá práve sem organizuje  cesty, zájazdy a treky. Veronika Rybárová (29), najmladšia členka realizačného tímu ženskej reprezentácie, si v závere minulého roka splnila osobnú túžbu.

„Už vlastne dávno, desať rokov, nie som futbalistka, ale stále robím veľa športov a turistika je jedným z nich. Chodím veľa, chodím často s rodičmi, kamarátmi,“ ak by ste potrebovali sprievodcu na túry po Slovensku a ešte si chceli pohovoriť o futbale, niet vhodnejší tip ako Verča. Pozná krásy našej domoviny vo všetkých jej kútoch, hoci – spôsobom sebe vlastným – hovorí, že na Slovensku žijú tisíce iných, lepších, skúsenejších, zdatnejších a múdrejších. Môže to byť pravda, ale vedzte, že turistický výlet s ňou by bol rozhodne zaujímavý. A keby niečo vážnejšie, mali by ste po ruke schopnú fyzioterapeutku.

PRÍPRAVA NA TREK

„Chcela som ísť do Nepálu sama, respektíve nechcela som tam mať niekoho, koho poznám,“ lebo aj taká je jedna z pre ňu typických čŕt. Má rada ľudí, ale váži si seba ako osobnosť. „Vedela som, do čoho idem. Tam platí, že ideš sám, každý za seba, hoci aj v skupine 7+1, teda so sprievodcom.“

Prípravy na trek? Treba mať nepálskeho sprievodcu a nosičov, pričom za každého zvlášť sa platí. „Takže našinec v mojej pozícii prepne pri balení na šetrný program, čo znamená zmestiť sa do báglu s maximálne 13 kilami, pretože to, čo je v ňom, si nosíš na svojom chrbte,“ hovorí útle dievča, vážiace o máličko viac ako vrecko cementu. „Človek si zvykne,“ neberie žiadne lichôtky o tom, aký je to nepomer medzi batožinou na chrbte a jej vlastnou váhou. Len tak mimochodom odpovedala na otázku, koľko váži, aj to až po tom, ako sa debata skrútila už na úplne inú tému. Napríklad, koľko topánok mala so sebou. „Jeden pár na treking, jeden na výstup plus je fajn mať v hoteli v Káthmandu ešte jeden na prezutie do čistejších po návrate z hôr,“ minimalizovala všetko potrebné, teda aj obuv, na 20-dňový výjazd.

Cesta z Budapešti cez Dubai a Káthmandu do Lukly trvala dlho. „S tým sa počíta, pri ceste tam sme v Dubai čakali šesť hodín, pri návrate na rovnakom letisku až trinásť.“ 

Aeroport v Lukle je „zábavný,“ zamyslela sa Verča. „Neexistuje pevný harmongram lietadiel, takže iba domáci vedia, aký je plán letov a predpoveď počasia. Cestujúci a turisti posedávajú, polihujú a čakajú, kým ich nevyzvú, aby sa pripravili. „Rozhlasom“ je hlasný pokyn niektorého domáceho, že práve teraz letí lietadlo tam a tam, nachystajte sa. A počasie môže posunúť odlet o pár hodín, dní, ba aj celý týždeň.“ Pre tých menej trpezlivých a viac movitých je východiskom vrtuľník - síce drahší, ale letí aj v horšom počasí. „Z Káthmandu nám ho zabezpečil nepálsky sprievodca,“ povedala k tomu Verča. Po chvíli pozerania z očí do očí dupľovala: „Nebála som sa!“

TAK TEDA HIMALÁJE

Prečo vlastne tento trek? „Himaláje sú túžba. Spoznáš svet, hory, ľudí aj samú seba. Je to tam super, iná kultúra, kuchyňa, príroda, tá je všade úžasná, Káthmandu je pekné mesto,“ vo dvoch vetách zhrnuté sny, plány a žiadza dievčaťa zo srdca Európy.

„Mali sme plán, ktorý deň kam dôjsť, medzitým aklimatizačné pauzy. V harmonograme je rezervný deň, ak by zblblo počasie. Všetko riadi sprievodca, typický „guide“, my sme boli jeho ovečky,“ tak priamo sa to v Lukle začalo. „Kráčaš a riadiš sa heslom „bistare, bistare“ (pomaličky, pomaličky), z nohy na nohu, vlastným tempom, ako ti dych vyhovuje. Nesleduj toho pred tebou, nesleduj toho za tebou, choď svojím tempom,“ lebo „ak to prepáliš, tak sa odpáliš.“

Samozrejme, Mont Everest – Čomolungma, najvyšší bod v Himalájach aj na Zemi, je lákadlo. Každý smrteľník si povie, že musí byť paráda stáť na ňom, tam hore. Ale až tam Veronika výstup neplánovala.  „Úvahy boli niekde na úrovni 6200 metrov, ale reálne som vyšla do Everest base campu,“ čo je medzi bratmi 5340 metrov nad morom. „Od päťtisícky ma bolela hlava, klesla mi saturácia, niečo mi aj opuchlo, bolo mi zle od žalúdka. Bol to taký pocit, ako keď máš opicu, svalovicu, extrémne sa zadýchavaš a to všetko naraz.“ Zišla nižšie a tam na ostatných počkala.

POCITY A SKÚSENOSTI

„Človek, ktorý sa o seba fyzicky stará, čosi cvičí či behá, ten to dá. Paradoxne, kto fajčí, má rozťahané pľúca a to sa mu v Himalájach celkom zíde. Pre niekoho nepochopiteľné, že závisláci fajčia i v tých výškach. A teda dosť,“ Verča si zapisovala myšlienky z každého dňa. Nie je to denník, ale zápisník a človeku sa vynoria spomienky i zážitky, takže keď sa zachytí o slovko-dve, spojí si to s obrazom, ktorý sa v ňom zavŕtal a už sa odvíja film ako príbeh.

Napríklad: cukor je pohonná hmota; na fyzickú krízu je kola čokoládová tyčinka; raňajky... „Spočiatku som raňajkovala, potom mi už fakt nechutili. Snažili sa nám robiť akúsi omeletu, ale kým to došlo na tanier, bolo všetko studené. Chutil mi teplý nepálsky chlieb, aby ste boli v obraze, je to niečo ako langoš spojený so šiškou, keď bol k tomu džem, bolo to celkom fajn.“
Počas treku schudla štyri - päť kíl „ale už som sa dojedla, mamina sviečková je ako medicína,“ a to bolo ešte pred Vianocami.
Alebo: niekde sa dá osprchovať, lenže človeku sa veľmi nechce vyzliekať sa do naha, je tam zima. „Občas ale musíš,“ uchechtla sa. Takže základom hygieny sú vlhčené utierky. 
Slovo spánok: „do určitej výšky je to v pohode. Vyššie je to už horšie, redší vzduch spôsobí, že človeku môže trešťať hlava. To treba pretrpieť. V Káthmandu som spala celú noc, potom na treku už veru nie.“
Kúri sa jačím trusom: v strede studenej izby s pár posteľami je piecka. „Do nej hádžeš vysušené disky z jačieho trusu, dýchaš si do páperky, ktorú máš na sebe. To sa kondenzuje a kvapká na teba, ale inak zábava,“ ten jej nadhľad by človek chcel v zložitých situáciách mať. 
Samozrejme, čaj: čím je človek vyššie nad morom a hlbšie v horách, tým je drahší. „Pijú tu i čierny čaj zaliaty jačím mliekom. Teda brrrr, mne to nechutilo, ochutnala som, ale toto fakt nie. Preto len čaj, zázvorový, s citrónom či bez, alebo masala. To šlo, bez problémov.“
Takže zhrnuté zo zápiskov: dobrý zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne že je intenzívny.

FUTBAL V NEPÁLE?

Na ceste hore sa zastavovali v osadách, tvorených z pár domov. V Namčebazare narazili na miestnu školu, deti sa na vyučovanie dopravovali po vlastných a to teda bola riadna prechádzka, päť hodín na vyučovanie a päť hodín domov. „Tam mali aj ihrisko, neviem, či futbalové, raz ráno som videla, že na dvore čosi cvičili. Ale futbal? Som pomaly ani nevedela, že Nepál má futbalový tím... A že dokonca ženskú reprezentáciu, to mi nenapadlo ani v päte.“ Nuž, má! Jej oficiálnym mottom je „futbal pre zmenu“ a spolu s mužským národným tímom sa delí o domov na viacúčelovom štadióne v Káthmandu.
Podľa príslušných zdrojov má kapacitu 25 000 divákov, z toho 5000 na sedenie, takže je najväčší v Nepále, v roku 2013 ho rekonštruovali. A mimochodom, ženský nepálsky výber v rámci turnaja zdola Indiu i Srí Lanku...

YETIHO NESTRETLA

Splnil trek očakávania? „Jednoznačne. Kľúčové je, že človek nesmie mať predsudky a nemôže sa báť diskomfortu.“
Naivný neznalec, vychádzajúci z prečítaného o Himalájach, sa musel opýtať: nejaké stopy po Yetim? „V dedinke, ktorej meno neviem, bola akože yetiho lebka. Živého yetiho či nejakú jeho stopu som nevidela,“ reagovala s pochopením. 

Namieste bola otázka o zopakovaní si takéhoto dobrodružstva. „Určite, mám rada takéto výzvy, Nepál mi má čo ponúknuť. Hrotiť to nebudem, ísť do výšky tak 6000 metrov, ale to nie je môj primárny cieľ. Hore je to pekné, ale už veľmi boľavé. No ak chce niekto plakať, nech ostane doma.“

V angličtine dešifrovali slovo NEPAL aj takto: N-ever E-NDing P-EACEA A-nd L-ove, teda Nikdy nekončiaci pokoj a láska. „Ľudia tam sú priateľskejší, u nás uponáhľanejší, ufrflanejší, nervóznejší. Tam žijú v chudobe, ale žijú si podľa svojho.“ Záver, ktorý si Veronika vyvodila pre seba je jednoznačný: žiť tam nastálo by chcelo veľkú odvahu.

Ale tie tri týždne za to stáli. Aj bez futbalu.