Ďuricova rozlúčka – slzy, standing ovation a veľké „Ďakujeme!“

TRNAVA (SFZ/PETER ZEMAN) – Ján Ďurica sa rozlúčil s reprezentáciou výhrou nad Nórskom 1:0. Pred zápasom sa počas hymny neubránil slzám, po stretnutí zožal ovácie publika. Trnavským štadiónom znelo mohutné „Ďakujeme!“

Keď privádzal spoluhráčov na trávnik s kapitánskou páskou na ruke, mal v repre na konte odohraných symblických 90 zápasov. Do súbojov chodil neohrozene aj za cenu monoklov, súperi na ňom trhali dresy. Srdciar a bojovník sa hotoval na posledný duel v najcennejšom drese. Účastníkovi dvoch finálových turnajom MS 2010 a ME 2016 pripravili spoluhráči prekvapenie a na úvodný ceremoniál nastúpili všetci v jednotných tričkách s číslom 4 a podobizňou kapitána s nápisom „Ďakujeme!“. Jána Ďuricu počas slovenskej hymny premohli emócie a na jeho tvári sa objavili slzy. „Je to tak. Počas týždňa sa toho veľa nakopilo, vedel som, že to bude emotívne, pri hymne som sa neubránil slzám. Neudžal som to. Musel som to dostať von. Bolo to tými rokmi strávenými medzi chlapcami. Trinásť rokov v reprezentácii mi dalo veľa, chlapcov budem naďalej sledovať a držať im palce. Výsledok nakoniec vybavil v deväťdesiatej minúte Stano Lobotka. Postaral sa mi o peknú rozlúčku. Víťaznú,“ povedal po zápase Ján Ďurica. 

V reprezntácii debutoval v roku 2004, s Martinom Škrtelom vytvoril skalopevnú stopérsku dvojicu a celkovo nazbieral 91 štartov. Skóroval štyrikrát. V dueloch proti San Marínu, Írsku, Lichtenštajnsku a Izraelu. Ofenzívne chúťky mal aj v rozlúčkovom stretnutí, najmä pri štandardkách sa tlačil pred bránu súpera. „Ja som obranca a v prvom rade sa musím postarať o to, aby sme neinkasovali. To sa podarilo. Vzadu sme uhrali nulu a vpredu sme dali jeden gól. Teším sa z víťazstva a ďakujem chlapcom za všetko. Bez nich by som to takto ďaleko nedotiahol.“

Ján Ďurica bol neodmysliteľnou súčasťou kádra trénera Kozáka. "My sme už v deň zápasu veľa rozprávať ani nemuseli. Mali sme rozhovory počas zrazu a aj včera som s ním mal dlhší rozhovor. Teraz sme sa už len objali a popriali si všetko dobré. Keď som prišiel k mužstvu, on dozrel a za posledné roky stabilizoval výkonnosť. A s Maťom Škrtelom hrali vynikajúco. Vidno, že je to skúsený a ostrieľaný človek, ktorý vie pochopiť veci a vie, kedy odísť. Mal by sa maximálne sústrediť na pôsobenie v klube, myslím si, že ešte má na to, aby dve sezóny potiahol. Ale v kombinácii s reprezentáciou by to nebolo možné," povedal na Ďuricovu adresu kouč slovenskej reprezentácie Ján Kozák.

Ten nechal lúčiaceho sa kapitána odohrať celý zápas. Pre mnohých prekvapenie. Možno sám kapitán očakával, že pôjde z ihriska skôr a bude si môcť vychutnať potlesk tribún. „Pozrel som na trénera na lavičke a ten len pokojne sedel. O nič som však neprišiel. Potlesk som si užil po zápase. Ľuďom patrí obrovská vďaka za to, že zostali po stretnutí na svojich miestach a takto sa so mnou rozlúčili.“

V trnavskej aréne si po záverečnom hvizde zobral mikrofón a s dcérkou Ninkou na rukách ďakoval. Obišiel celé ihrisko, ruku si podal takmer s každým fanúšikom. Emócie sa vystupňovali a šesťtisícové publikum pripravilo Ďuricovi standing ovation a vyvolávalo na slávu. Trnavským štadiónom sa nieslo mohutné „Ďakujeme!“.  "Na takéto momenty sa nezabúda. S futbalom ešte nekončím, ale jedna kapitola sa uzatvára. A ktorý z tých momentov v repre bol najkrajší? Asi práve tento. Dnešná rozlúčka. Pre mňa nezabudnuteľný a výnimočný moement. Na reprezentáciu budem spomínať len v dobrom,“ dodal na záver Janko Ďurica.

Ďuricovi a spol. fandil aj sektor plný detí

SFZ sa v rámci podpory rozvoja mládežníckeho futbalu rozhodol na tento medzištátny zápas Slovenska s Nórskom vyčleniť detský sektor, v ktorom fandili víťazi grassroots projektu SFZ – minichampions league, ale aj malí futbalisti z Jupie Podlavice – futbalovej školy Mareka Hamšíka či dievčatá z ŠK Slovan Bratislava. Samozrejme, všetci dostali vstupenky. Keďže súčasťou graasroots programov SFZ sú aj sociálne projekty pre rozvoj futbalu na všetkých úrovniach, SFZ venoval lístky aj deťom zo štyroch detských domovov, dvom z Bratislavy, jedného z Trnavy a jednému zo Serede, ale aj Spojenej základnej škole internátnej z Trenčína pre unifikovaný futbal - futbal detí s mentálnym postihnutím, kde hrajú postihnuté deti v kombinácii so zdravými. A práve jeden zo žiakov tejto školy odovzdal Jánovi Ďuricovi pri jeho rozlúčke s reprezentáciou zarámovaný obrázok s venovaním. Kresby pre dlhoročnú oporu národného tímu mali však v spomínanom sektore viaceré deti.

Na zápase však nechýbali ani deti slovenských futbalistov. Okrem Ďuricovej dcérky Ninky, prišli fandiť aj obaja synovia Róberta Maka Robin a Alexej i všetky tri ratolesti Mareka Hamšíka – synovia Christian a Lucas, no nechýbala ani dcérka Melissa. Duel si pozrel aj synček Vladimíra Weissa Miško.