angle-down angle-left angle-right angle-up calendar card city-banch conference exchange facebook football goal instagram lang-gb lang-sk long-arrow-down long-arrow-left long-arrow-right long-arrow-top maintenance menu neck pin rss scroll-arrow scroll-outline search teams thumb-up twitter video whistle youtube close

SLOVENSKO: Jubilujúci Jozef Čapkovič a Ján Kocian na pôde Siene slávy slovenského futbalu

12. Marec 2018

BRATISLAVA (SFZ/PETER ŠURIN) - “Rýchlo to utečie,“ pri týchto slovách aj vždy rozosmiaty Jozef Čapkovič na moment zvážnel. Držal v ruke dres jubilanta s číslom 70, symbolizujúcim jeho okrúhle výročie. Vedľa neho Ján Kocian, s podobným tričkom, akurát s výraznou číslicou 60.

V pondelok sa stretli na pôde Siene slávy slovenského futbalu a z rúk prezidenta SFZ Jána Kováčika a generálneho sekretára Jozefa Klimenta si prevzali spomienkové plakety a dresy. Pripili si pohárom sektu a potom sa nechali unášať lavínou spomienok a vlnou príbehov.

Mal som šťastie na trénerov, dobrých trénerov, ktorí boli aj dobrými ľuďmi. Isteže, pre mňa bol tým top Mišo Vičan. Od neho mám aj prezývku Soso, to podľa nosa. Hovoril mi, že som furt v ofsajde, lebo mám veľký nos, taký sosák, ten mi trčí za obranu. A už som bol Soso,“ historka známa Čapkovičovým rovesníkom, ale pre mnohých z mladších generácií to bola novinka.

Mal som to šťastie, že som videl hrať Jozefa Čapkoviča na vlastné oči, v auguste 1976. So Slovanom prišiel na prípravný zápas, už ako majster Európy. A na Jana Kociana som chodil do Banskej Bystrice pravidelne a potom som s ním v Dukle spolupracoval, bolo mi cťou,“ spojil oboch jubilantov prvý muž slovenského futbalu. JánKováčik potom ešte pripomenul zaujímavý fakt, na ktorý upozornil súčasný tréner reprezentácie: “V jednom zápase sa v národnom tíme títo dvaja páni stretli – v roku 1984 v Grécku. Ján Kozák nastúpil na svoj posledný medzištátny duel, Ján Kocian mal premiéru.“ Obaja zainteresovaní potvrdili, že je to svätosvätá pravda.

Galéria

Jozef Čapkovič nežartoval úplne tak, ako mu je vlastné, pretože mu vrásky robila absencia brata Jána, ktorý mal byť tiež medzi pozvanými, veď je jeho dvojčaťom, aj on slávil v januári sedemdesiatku. ”Janek je po operácii, druhej v krátkom čase, tentoraz to bol kĺb, takže sa pohybuje maximálne po byte. Lekári odviedli dobrú robotu, teraz však treba čas, aby sme mohli zasa spolu vyraziť,“ a v očiach sa mu znova zablyslo. Kto nezažil dvojicu bratov Čapkovičovcov v akcii, môže ľutovať – krásny šport, akým je futbal, dostane v ich rozprávaní a spomienkach ešte sýtejšiu farbu, ešte voňavejšiu arómu, ešte výraznejšiu chuť radosti. Aj preto Janek, nech začne kĺb čo najskôr poslúchať!

To Ján Kocian, čerstvý šesťdesiatnik (narodený 13. marca 1958), nevylúčil, že pri vzájomnom pochopení by si stále vedel predstaviť svoje účinkovanie na lavičke nejakého klubu. “Do dôchodku mám ešte dva roky a nejaké mesiace, zdravotné neduhy som zahnal, takže úplne na odkladaciu poličku hádam nepatrím. Na druhej strane, dnes je všetko rýchle, dynamické, náročné, konkurencia medzi trénermi značná, treba mať aj šťastie, keď si klub vyberá,“ ani on sa svojím vyjadrením nespreneveril obrazu, ktorým je zapísaný v mysliach stoviek ľudí – korektný, otvorený, vždy s nadhľadom.

Páni jubilanti (aj tí, ktorí sa nemohli zúčastniť na pondelkovom stretnutí, teda Ján Čapkovič a Michal Hipp, 13. marca sa dožívajúci 55 rokov, no momentálne pracovne vyťažený v Haladási Szombathely), želáme vám sviežosť ducha i tela do ďalších desaťročí. Na prospech nás všetkých, na prospech slovenského futbalu.