ŽENY A – Laura Žemberyová: Veľké veci neprichádzajú po ľahkých cestách

BRATISLAVA/BIRMINGHAM (SFZ) – Bez veľkého humbuku, vcelku nenápadne sa na prelome rokov presunula z Prahy do Birminghamu, teda toho amerického v štáte Alabama. Talentovaná slovenská reprezentantka sa stala našou prvou futbalovou vyslankyňou na americkej pôde, už hráva tamojšiu univerzitnú Division 1. 
Od svojho príchodu nastúpila v siedmich zápasoch a dosiahla tri góly - naposledy sa presadila proti tímu Columbus State (6:0) minulú sobotu – na konte má päť finálnych asistencií.
Našou partnerkou pre otvorený rozhovor je 6-násobná slovenská reprezentantka Laura Žemberyová (nar. 20. augusta 2001).

Prečo ste sa rozhodli pre prestup do amerického klubu UAB Blazers? 
“Je to najlepší spôsob, ako spojiť štúdium so športom.“ 
Ako sa váš presun z Európy do USA realizoval? 
“Po reprezentačnom dvojzápase ešte v devätnástke so Slovinskom ma skontaktoval asistent trénerky z univerzity, ktorý videl tieto stretnutia, pretože v tej dobe moja spoluhráčka z národného tímu Anika Toth prestupovala na túto školu v Alabame aj do klubu UaB. Hoci sa mi jeho ponuka zdala nedosiahnuteľná, predsa len som si zisťovala o tejto možnosti čo najviac. Zo začiatku som tomu veľmi neverila, no čím viac som nad tým premýšľala, tým viac som po tom túžila. Po pár mesiacoch som sa musela rozhodnúť, kam ďalej po strednej škole, a to ma definitívne nakoplo, že chcem ísť touto americkou cestou. Lenže vždy, keď prišla otázka vysokej školy, mala som s rodičmi trochu ostrejšiu výmenu názorov. Oni boli proti a hovorili, že si mám vybrať nejakú výšku v Čechách. Skúšala som to, naozaj, ale ani jedna ma nezaujala tak veľmi, ako táto v USA, oslovila ma kineziológia. Stavila som všetko na jednu kartu a hoci pár mesiacov mamka nechcela nič počuť o Amerike, dávala som rozumné argumenty, ktoré predsa len musela prijať. Uvedomila si, že som už rozhodnutá a odkedy to pochopila, podporuje ma ona aj celá rodina. Vedela som, že to nebude ľahké, no veľké veci neprichádzajú po ľahkých cestách.“
Čo ste museli urobiť vy, aby ste sa do Ameriky dostali?
“Zmaturovať, zároveň sa dohodnúť na ukončení zmluvy so Slaviou Praha a spraviť anglické testy. Paradoxne, korona mi to trochu uľahčila. Šla som krok po kroku, riešila problém za problémom za pochodu a celkovo zvládla dosť vecí.“ 

Proces vybavenia štúdia trval pomerne dlho, bol v niečom problém či je taký čas normálny? 
“Trvalo to približne rok a pol. Rozbiehalo sa to pomaly hlavne preto, lebo som si chcela byť úplne istá týmto krokom, musela som zvážiť všetky argumenty pre a proti. Do toho prišla maturita a keď už som jasne vedela, čo chcem, bolo treba sa pripravovať na anglické testy. Maturitu som dala, po pár neúspešných pokusoch s testami som si ale myslela, že to fakt nepôjde. Moja angličtina bola na úrovni strednej školy u nás, čo na požadovaný level nestačilo. Ľudia z univerzity, najmä trénerka a jej štáb, to so mnou ale nevzdali a stále verili, že sa k ním pripojím. Rozumela som textom v učebniciach, ale komunikácia vo videohovoroch s trénermi z univerzity mi až tak veľmi nešla. Napokon vďaka mojím dobrým známkam zo základnej a strednej školy a vďaka mojím športovým úspechom ma predsa prijali, aj bez testu. Chcem sa poďakovať môjmu manažérovi Arturovi Benešovi, ktorý bol pri každom hovore, vždy mi pomáhal a vlastne stále pomáha.“
Hurá, takže ste boli na univerzite!
“Po úspešnom prijatí na školu to ešte z ďaleka nebolo všetko. Chcelo to ďalej veľmi veľa papierov, prekladov a vybavenie najdôležitejšieho dokumentu toho procesu, teda víz. Po tom, čo som sa o tom bavila s viacerými ľuďmi, som bola z toho nervózna, neistá. Niektorým ľuďom to trvalo aj tri mesiace, ja som na to mala zhruba dva týždne a v tom boli vianočné i novoročné sviatky, ale mala som šťastie. U mňa šli víza rýchlo, hladko. Aj vďaka ľuďom zo Slavie, ktorí mi to nijako nekomplikovali, aj vďaka manažérovi a trénerom z univerzity, s ktorými som bola stále v kontakte.“  
Aký bol stret s  jazykovou realitou v Amerike? 
“Vedela som, že moja znalosť angličtiny nie je skvelá, ale povedala som si, že najlepšie je skúsenosti nabrať v praxi. Pravdou je, že prvé strety s americkou angličtinou mi dali poriadne zabrať. Je to iný jazyk a ak k tomu prirátam, že trénerka je Kanaďanka, prvý asistent Walesan, druhý Škót, spoluhráčky sú z celej Ameriky a každý má svoj dialekt, tak sa musím ešte stále dosť sústrediť, aby som všetkým porozumela.“ 
Čo vám na to všetko hovorila vaša najlepšia kamarátka, futbalistka Stela Semanová? 
“Celý čas stála pri mne, ďakujem jej, je to fakt super kamoška. Keď sa to celé podarilo, bola aj ona veľmi šťastná, tak ozajstne.“  

Trénerka Erica Demersová vás odprezentovala ako výraznú posilu tímu, čo to s  vami urobilo? A  s  prostredím, do ktorého ste prišli? 
“V každom tréningu, v každom zápase sa snažím vydať zo seba to najlepšie a či patrím medzi najlepšie alebo najslabšie na mojej snahe nič nezmení. Prostredie, možnosti a vybavenie školy i klubu sú priam neuveriteľné.“ 
Aké sú vaše mesačné poznatky a  skúsenosti zo ženského futbalu v  Amerike? 
“Futbal v Amerike je dosť odlišný od toho európskeho. Tu je to skôr o fyzičke ako o technike, na čo si ešte stále zvykám.“ 
Ocenili už v  praxi Američania vašu rýchlosť a  silu na ihrisku? 
“Moju rýchlosť si všimli, preto hrávam na krídle.“ 
Už v  šestnástich ste hrali za reprezentačnú devätnástku, nie ste tak trochu futbalová raketa? 
“Možno (veľký úsmev). Som rada, že som dostala príležitosť hrať s vekovo staršími a skúsenejšími hráčkami aj proti nim. Posunulo ma to výkonnostne vyššie, je to dobrý základ, na ňom stále staviam.“ 
Vaša cesta vedie z  Prešova cez Brno respektíve Horní Heršpice a  pražskú Slaviu do Alabamy. A  čo bude potom? 
“Ešte neviem, nad tým som nerozmýšľala. Momentálne žijem svoj sen a chcem si ho vychutnať čo najviac. Znamená to dokončiť vysokú školu a potom sa uvidí, nechám sa prekvapiť, čo príde.“ 
Budete môcť chodiť na reprezentačné zrazy? 
“Ak to situácia vo svete dovolí a reprezentačný tréner ma nominuje, myslím si, že s tým neprekonateľný problém nebude. Tréneri z univerzity sú v kontakte s ľuďmi z našej reprezentácie, vzájomne komunikujú, toto je priechodná cesta.“
Dovoľte vytiahnuť ešte dva fakty z vášho súkromia: veľkosť kopačky 41 je pre dievča netradičná, ale ako si kupujete lodičky? 
“Našťastie som si ešte nemusela nijaké kupovať. A myslím si, že pri mojom  štýle obliekanie ich ani potrebovať nebudem...“ (úškrn)  
Od koľkých rokov si viete sama uvariť vašu obľúbenú krupicovú kašu? 
“Presný vek si nepamätám, ale bolo to skôr, ako som si vedela uvariť čaj.“ (smiech)
Získali ste ocenenie talent roka 2019, rok 2020 veľmi futbalu neprial, na akú trofej si trúfate v roku 2021? 
“Som veľmi vďačná za každé ocenenie, je to motivácia pracovať na sebe ďalej, ale moje ciele nejdú týmto smerom. Futbal je kolektívny šport a úspechy tímu ma tešia viac ako individuálne.“